Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Luci Č.

ROZHOVOR: Spisovateľka Tina Van der Holland: Knižky sú moje najlepšie priateľky od detstva




Tina Van der Holland je talentovaná slovenská spisovateľka a autorka bestsellerov. Napísala osem kníh, ktoré si získali množstvo priaznivcov. Vo svojej tvorbe sa venuje rôznym témam a žánrom, či už sa jedná o minulosť alebo súčasnosť, všade sa cíti ako doma. Prí písaní častokrát vychádza zo skutočných životných príbehov ľudí z jej okolia, či zo svojich vlastných skúsenosti, ktoré ju inšpirovali k napísaniu viacerých kníh.


Svoj všestranný spisovateľský talent dokázala v historických detektívkach Tajomstvo zlatého pokladu a Čierna pani z Kežmarku, ktoré sú momentálne jej posledné vydané knihy.


 

Motto Kronika sendvičovej ženy (2015):

„Je ľahké byť krásny, milý a inteligentný, keď je všetko v poriadku. Charaktery sa lámu, keď prídu starosti.“



  • Tinka, tvoje knihy sú veľmi rôznorodé. Zaoberáš sa v nich rozličnými témami a obdobiami, či už je to minulosť alebo súčasnosť. Niektoré sú inšpirované skutočnými udalosťami, v iných sa čitateľ stretne s reálnymi historickými postavami. Ako to však všetko začalo? Mám na mysli tvoje spisovateľské začiatky. Čo ťa priviedlo k písaniu?

Tina: V rokoch 2001 až 2009 som pracovala v Rakúsku ako opatrovateľka seniorov a popoludní som mala väčšinou dve hodiny osobného voľna. Ak som pracovala v meste alebo niekde uprostred peknej prírody, využívala som tento čas na prechádzky a obzeranie historických pamätihodností, ktorých je v Rakúsku neúrekom. Od roku 2007 som však bola u babky v dedinke, ktorá pozostávala asi tak z dvadsiatich domov, v okolí sa rozprestierala rovina, a na prechádzky sme chodili s babkou k vínnym pivniciam. Preto som začala počas voľných hodín najprv maľovať a neskôr, v roku 2009, keď som si so sebou už nosila notebook, som napísala novelu Run, baby, run – len tak, pre seba, čiastočne ako spomienku na minulú dobu. O pol roka neskôr však Vydavateľstvo Ikar vytvorilo projekt Mám talent, kam mali prispievať hlavne začínajúci autori. Uverejnila som tam svoju novelu, mala ohlas a nakoniec mi ju Ikar vydal pod názvom Bejby sníva o mori.



  • Knihy sú úžasná vec, možno viac ako to. Čitateľ v nich nachádza potešenie, múdrosť, vnútorné ho obohacujú a umožňujú prežiť niečo výnimočné mimo realitu. Čo znamenajú pre teba? Rovnako ako samotné písanie, čo všetko ti prináša?

Tina: Knižky sú moje najlepšie priateľky od detstva. Mama mi viackrát rozprávala, že keď som sa naučila čítať, šli bábiky okamžite bokom. Knižky som pravidelne dostávala na každý sviatok a chodila som aj do knižnice, odkiaľ som si už ako malá nosievala päť-šesť kníh. Objavila som, že prostredníctvom príbehov, ktoré sa mi pri čítaní prehrávajú ako filmy v hlave, sa dokážem preniesť do zaujímavých, nevídaných a vzrušujúcich svetov a s hrdinami prežiť veľa životov, poučiť sa aj z ich skúseností. Byť v dvojici s knihou znamená zároveň veľkú intimitu – nie je tam nik iný, iba knižka, ktorá tie predstavy vyvoláva, a ja, ktorá ich prežívam. V tomto smere považujem knižku za lepšie médium ako film, pretože ten je veľmi konkrétny, poskytuje hotový obraz prostredia aj tvárí hlavných postáv, pričom ja si to všetko môžem predstavovať inak, po svojom.

Keď som písala svoje prvé dielo, spomínané Bejby..., uvedomila som si, aké má spisovateľ možnosti. Môže stvoriť ľubovoľné postavy a svety. Na rozdiel od čítania, ktoré je v tomto smere príjemne pasívne, je písanie pre mňa aktívnou tvorivou činnosťou, ktorej sa venujem veľmi rada, ale niekedy je spojené aj s námahou. Ak ma navštívi pani Inšpirácia, stane sa, že uvidím celý príbeh od začiatku do konca v jednom okamihu, ktorý nazývam Veľký tresk. Lenže aby si ho mohol ktokoľvek prečítať, treba vykresliť postavy a rozpísať celý dej názorne. Stane sa – našťastie, nie často –, že niektorú vetu prepíšem aj trikrát, aby vystihla presne to, čo má byť v tej chvíli vyjadrené.




  • Byť spisovateľom je ušľachtilé povolanie. Bolo odjakživa tvojim snom stať sa raz spisovateľkou?

Tina: Nie. Voľakedy som zvažovala štúdium medicíny alebo dejín umenia. Napokon som vyštudovala teoretickú kybernetiku, čo je zaiste paradox. Neľutujem to. Šlo o štúdium vedeckého typu, ktoré ma do života vybavilo základmi kritického myslenia, čo je dnes, keď sa na nás valia informácie a dezinformácie z každej strany, dosť osožné.



  • Tvoja kniha Shalom vychádza zo skutočných udalostí, je to príbeh manželstva kresťanky a žida. V historickej detektívke Tajomstvo zlatého pokladu zase vystupujú skutočné historické postavy. No to sú len dve z tvojich kníh. Všetky sú niečím jedinečné. Odkiaľ zvyčajne čerpáš inšpiráciu? Čím si ťa zvyčajne jednotlivá téma získala, že si sa rozhodla venovať práve jej?

Tina: Ako som už naznačila vyššie, moje záujmy boli odjakživa rôznorodé. Ak hovoríme o románoch zo súčasnosti, tam je inšpiráciou skutočný život, ktorý som spoznala buď na vlastnej koži, alebo som videla v okolí. Pri historických detektívkach mi poskytuje inšpiráciu história, ktorá je mojím veľkým koníčkom. Konkrétne Tajomstvo zlatého pokladu som napísala preto, lebo od detstva, odkedy som videla košický zlatý poklad vo Východoslovenskom múzeu, mi vŕtalo v hlave – kto ho nazbieral, ukryl a prečo sa poň nikdy nevrátil? Nuž a v knižke som si vymyslela odpovede, ktorým čitateľ môže uveriť a nemusí, pretože ide, samozrejme, o fikciu.




  • V románe Sladký život opatrovateľky sa čitateľ stretáva s vdovou s tromi dospievajúcimi deťmi, ktorá sa snaží postaviť na vlastné nohy prácou v zahraničí. Hlavná hrdinka často čelí krutému zaobchádzaniu a zneužívaniu, ale okrem toho zlého sa stretne aj vďakou. Čo ťa priviedlo k tomu, aby si napísala túto knihu? Je ti táto téma blízka?

Tina: Prácu opatrovateľky som si sama vyskúšala v rokoch 2001-2009, preto majú príbehy, napísané v knihe, reálny základ. Knihu som napísala z viacerých dôvodov. Dnes to už ustúpilo – možno vďaka tomu, že odvtedy sú mzdy na Slovensku predsa len vyššie a priblížili sa mzdám opatrovateliek, alebo ich aj prevýšili –, ale ešte v predchádzajúcom desaťročí som sa často stretla s názorom, že taká opatrovateľka v Rakúsku sa má, voľačo okolo tých starčekov porobí, však oni toho snáď už veľa ani nechcú, a domov nosí tisíce. Chcela som napísať hodnovernú knihu, ktorá by ukázala, ako ten „sladký“ život opatrovateľky vyzerá, čo stojí, pokiaľ ide o fyzické aj psychické zdravie, a ako sa neprítomnosť matiek odrazí v životoch rodín. Zároveň je mojím tajným želaním, aby sa spoločenské vedomie prebudilo a viac myslelo na podmienky, v akých majú žiť naši seniori – súčasní aj tí budúci. Opatrovateľské služby sú na Slovensku všeobecne nedostačujúce a tie kvalitné sú také drahé, že si ich málokto dokáže zaplatiť. Kladiem otázky – kto sa o nás postará, keď raz budeme odkázaní na pomoc? Lebo všetci, pri troche šťastia, raz budeme starí, a naše deti budú pracovať/chodiť do roboty, kým vládzu. Nedá sa všetko zvaľovať na rodinných príslušníkov, Rakúšania to už dávno zistili, a preto prácu zahraničných opatrovateliek aj finančne dotujú, aj inak podporujú.



  • Kniha Ako hadí jed ponúka čitateľovi romanticko-erotický príbeh z 13. storočia, ktorý sa však miestami mení na napínavý triler. V benátskom paláci sa za záhadných okolností vynára a stráca fľaštička s hadím jedom, ktorým chce Eliz de Brieux, hrdinka románu, otráviť svoju domnelú sokyňu. Ide o to tvoj tretí vydaný román. Aké pocity si zažívala pri jeho písaní? Odkiaľ prišiel nápad napísať ho?

Tina: Nápad na túto knihu mi skrsol pri štúdiu dejín medicíny. Narazila som pri tom na arabské lekárstvo, ktoré práve v tom období (13. storočie) prežívalo svoj vrchol a bolo najlepším v našom svete. Aby som uviedla len jeden príklad, tak mnohé z chirurgických nástrojov, ktoré sa s istými vylepšeniami používajú dodnes, zaviedla práve arabská medicína. Pravdaže, arabské vedomosti nevykvitli na zelenej lúke – Arabi sa mnohé naučili od Grékov, tí od Egypťanov... Významný prínos arabskej medicíny však spočíva v tom, že svoje znalosti a poznatky zapísala, a tak sa uchovali pre štúdium budúcich pokolení lekárov, aj európskych.




  • Dve z tvojich kníh - Tajomstvo zlatého pokladu a Čierna pani z Kežmarku, posledné, ktoré ti zatiaľ vyšli, sa odohrávajú v minulosti, presnejšie v 17. storočí. Čím ťa táto doba uchvátila? S akými historickými postavami sa v nich čitateľ stretne?

Tina: V 17. storočí vládla už éra baroka, ktoré je typické veľkou pompou, ozdobnosťou. To sa prejavovalo nielen v oblečení, ale aj v stavbách a ich zariadení, aj v jedlách a nápojoch, ktoré sa často konzumovali v miere, akú si dnes nedokážeme predstaviť. Pravdaže, hovorím tu len o živote vyšších vrstiev, pre ktorý je najlepším príkladom vtedajší dvor Ľudovíta XIV. Mnohí šľachtici v Uhorsku za tým príliš nezaostávali, vďaka hojnosti v jedle a pití sa však zväčšovali aj ich telesné proporcie... Ja mám síce inú životosprávu, ale z tohto hľadiska som tak trochu barokový človek, možno tkvie dôvod mojich sympatií k dobe práve v tom (smiech). U nás bolo 17. storočie obdobím, kedy vznikali povstania uhorskej šľachty za stavovské práva a náboženské slobody a zároveň zúrili protiturecké vojny. Zhrnula by som to tak, že doba bola nielen mimoriadne dramatická, ale aj pompézna, čo dáva spisovateľovi možnosť vystavať ohromné zápletky a vynikajúco sa pohrať s opismi oblečenia, interiérov aj stravy.

V obidvoch týchto knihách sa stretneme s mnohými postavami, známymi z histórie. Imrich Thököly, Helena Zrínska, košický richtár Andrej Wida, alebo baróni Sapponara a Guadagni – ktorí pôsobili v košickej posádke a aktívne bránili mesto. Ak do príbehu zahrniem aj ľudí, ktorí skutočne žili, dávam si pozor, aby vykonali len niečo také, čo je v zhode s ich známym charakterom, životopisom, teda sa ich pokúšam vystihnúť čo najpravdivejšie, aby som čitateľovi chybným stvárnením neskresľovala ich obrazy.



  • Obe spomínané knihy sú detektívky. Mala si vždy blízko k tomuto žánru?

Tina: Odjakživa! Vyrástla som na A. C. Doylovi (Sherlock Holmes), R. Gulikovi (sudca Ti), Agathe Christie (Poirot a slečna Marplová), Edovi McBainovi (Steve Carella), E. S. Gardnerovi (Perry Mason), R. Chandlerovi (Phil Marlowe) a ďalších. Dnes je mojím najobľúbenejším autorom detektívok Michael Connelly a vždy sa teším, ak objavím jeho knihu, ktorú som ešte nečítala.



  • Vo voľnom pokračovaní románu Shalom: Kronika sendvičovej ženy sa čitatelia opäť stretávajú s manželmi Gabikou a Milanom (hlavnými hrdinami románu Shalom), ich rodinou a priateľmi. Pri jeho písaní si vychádzala aj z vlastných poznatkov a skúseností, najmä z ciest po Izraeli. O čom je táto kniha? Aké sú tvoje spomienky na Izrael?

Tina: Pojem „sendvičová generácia“ je pomerne nový. Vysvetlím ho. Obyvateľstvo Európy starne, čo okrem iného znamená, že ľudia sa dožívajú vyššieho veku a dlhšie pracujú. Tak sa stáva, že ľudia v produktívnom veku, dajme tomu od 45 do 65 rokov, majú ešte žijúcich rodičov, ktorí sú vo veku okolo 80 a o ktorých sa treba starať. Zároveň sme svedkami, že mladí ľudia si zakladajú rodiny neskoro a často žijú ešte so svojimi rodičmi alebo potrebujú taký druh podpory, akú by našli vo svojej rodine, pravda, keby ju už mali. Spomínaná generácia 45-65 ročných sa teda stáva sendvičovou – venuje sa svojim deťom aj rodičom, pričom musí alebo chce ešte pracovať. Aj keď to všetko vykonáva nepochybne s láskou – čo je viac ako rodina? – ide o pomerne veľkú záťaž, ktorej dopad sa niekde musí prejaviť. O tom teda píšem v knihe Kronika sendvičovej ženy.