Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Luci Č.

ROZHOVOR: Spisovateľka Lena Riečanská: Čítaním sa dá prežiť neprežité. Slovo má obrovskú silu.

Aktualizováno: 10. 12. 2020




Lena Riečanská je talentovaná a uznávaná slovenská autorka, ktorá sa venuje tvorbe pre dospelých, ale aj deti. Napísala už štrnásť úspešných kníh a inšpiráciu často čerpá práve zo skutočného života. Mnoho mladých čitateľov vďaka jej príbehom podľahlo čítaniu a to len v tom najlepšom slova zmysle.


V tomto rozhovore však prezradila i to, aké boli jej spisovateľské začiatky a ako v nej vždy driemala túžba napísať niečo vlastné, ale i o plánoch do budúcnosti.


Tak neváhajte a začítajte sa. 😊📚 📖


 

Zdroj:  Hornonitrianska knižnica v Prievidzi
Zdroj: Hornonitrianska knižnica v Prievidzi



  • Pani Riečanská, na slovenskej literárnej scéne je vaše meno veľmi dobre známe. Vaše zameranie je veľmi rôznorodé, vo svojej tvorbe sa orientujete na rozličné vekové skupiny. Vaše knihy sú obľúbené u starších, ale aj mladších čitateľov, pretože tvoríte pre obe skupiny. Aké však boli vaše spisovateľské začiatky? Čo vás priviedlo k písaniu?



Knihy ma odjakživa fascinovali. Už na základnej škole som veľmi rada čítala, ponárala sa do príbehov a zahľadená von oknom snívala s otvorenými očami. Vtedy som začala čarovať s písmenkami. Vznikali rozprávky o zvieratkách a rôzne básničky. Lenže v mojom okolí nebol nik, kto by vrodenú danosť podchytil a posunul vyššie. Preto moje literárne prvotiny zostali v šuplíku a napokon sa kamsi stratili. Driemajúce túžby sa raz zákonite prebudia, šteklia myseľ a vynútia si slobodu. Tak som písala básne a krátke poviedky, čítala ich priateľom a počúvala slová povzbudenia. Až po rokoch začal vznikať prvý román.



  • Všetci majú už odmalička nejaké plány a sny do budúcnosti. V predstavách si snáď každý z nás realizuje, čo by v živote chcel dosiahnuť, v čom uspieť a čomu sa napokon venovať. Nie vždy sa nám však naše sny stanú skutočnosťou, súčasťou reality, v ktorej žijeme. Ako to bolo vo vašom prípade? Vždy ste snívali o tom, že by ste raz chceli vydať vlastnú knihu a stať sa spisovateľkou?



Ako som už v predchádzajúcej odpovedi uviedla, pohrávala som sa s písaním. Vtedy som si vôbec nemyslela, že raz sa potláčaný sen stane skutočnosťou. Vždy som mala rada deti. A môj hlavný sen bol stať sa učiteľkou v škôlke. Hrať sa s deťmi, čítať im, učiť ich básničky, spievať, utierať slzičky a mať schopnosť vyčarovať úsmev na ich tvárach. Nakoľko som neovládala hru na žiadnom hudobnom nástroji a na prijatie na pedagogickú školu to bolo podmienkou, vyštudovala som úplne odlišný odbor. Strednú ekonomickú školu. Ale priznávam, že viac ako s číslami sa kamarátim s písmenkami. Nemyslela som si, že raz budem spisovateľkou. K umelcom slova som s veľkou úctou vzhliadala ako k nadpozemským bytostiam a ja som sa s knihou v ruke cítila ako malá Alenka v krajine zázrakov.





  • Písanie je určite vyjadrením určitého vzťahu k písanému slovu, láskou k literárnej tvorbe. Je to veľmi ušľachtilá činnosť. Knihy sú odjakživa synonymom múdrosti, ponúkajú možnosť nahliadnuť za nevídané obzory a zažiť neskutočné dobrodružstvá. Prezraďte ako vnímate tento toto prepojenie vy? Čo pre vás znamená písanie? Vedeli by ste si bez neho ešte predstaviť svoj život?



Mojim čitateľom na besedách hovorievam: „Každý človek sa narodí s určitou danosťou.“ Už v rannom detstve sa talent nenápadne črtá a vtedy je dôležité, aby ho vnímaví dospelí nenechali zaspať. Ja som dar slova dostala do vienka od môjho otca. Bol skvelý rozprávač, zábavný spoločník, spravodlivý človek ochotný každému podať pomocnú ruku. Keď rozprával príbeh, všetci s radosťou a úsmevom na tvári počúvali. Kde inde by sa to vo mne vzalo? Tak som sa narodila. Zdedená povaha a život ma stále učí obrusovať hrany, citlivo prežívať skutočné, mať obrazotvornosť, snívať s otvorenými očami, vedieť empaticky počúvať a potom rozprávačskou zručnosťou príbeh ponúknuť čitateľom. Čítaním sa dá prežiť neprežité. Slovo má obrovskú silu. A na spisovateľovi je veľká zodpovednosť, pretože každá napísaná veta sa môže dotknúť duše človeka. Presne to pre mňa znamená písanie. Keby som nemala šancu svoje diela ponúknuť čitateľom, určite by som písala len tak pre vlastné potešenie.



  • Vaše knihy sú originálne a nápadité. Viete ako zaujať aj mladších čitateľov, čo v dnešnej dobe nie je jednoduché. Odkiaľ zvyčajne čerpáte inšpiráciu? Ako vznikajú vaše príbehy?



Pomáha mi písať život. Život každého z nás by bol na niekoľko románov. Dokáže posplietať neuveriteľné príbehy. Niekedy sa to ani nedá napísať do knihy, lebo čitateľ by si poťukal po čele so slovami: „To väčšiu hlúposť nevedela vymyslieť?“



  • Vo svojej tvorbe sa zväčša zameriavate na príbehy pre deti a mládež. Vždy ste túžili písať pre deti? Čo vás viedlo k rozhodnutiu tvoriť práve takého príbehy?



Zatiaľ mám vydaných 5 kníh pre dospelých čitateľov a už 9 kníh pre deti a mládež vekovej kategórie 9-14 rokov. Keď sú deti malé číta im niekto z rodiny. A potom nastane obdobie, kedy začnú knihu vnímať ako povinnosť. Práve tu je dôležité udržať ich pri čítaní a nenápadne previesť k literatúre náročnejších žánrov podľa vlastného výberu. Kníh pre uvedenú cieľovú skupinu je menej, ako rozprávok. Práve preto som sa rozhodla písať príbehy, ktoré ich môžu zaujať, pobaviť aj nevtieravo poučiť.



Zdroj: Zemplínska knižnica v Trebišove
Zdroj: Zemplínska knižnica v Trebišove

  • Do povedomia čitateľov ste sa dostali v roku 2010 vďaka knihe Trojlístok z internátnej izby. Je to príbeh troch dievčat: Silvie, Veroniky a Aničky, ktoré sa ocitli na jednej internátnej izbe. Prežívajú spolu prvé študentské lásky, starosti aj sklamania. Bratislava im poskytuje dostatočnú anonymitu, možnosť nových poznaní aj zábavy. Aj keď sa trojica po škole rozchádza a každodenné starosti nadobúdajú nový rozmer, ich priateľstvo aj po rokoch pretrváva a poskytuje životnú silu. Kedy prišla myšlienka napísať túto knihu? Nosili ste v sebe tento príbeh dlho, pokým ste ho rozhodli dať na papier?



Nie, vôbec nie. Bolo to spontánne. Nikdy som na internáte nebývala, len som o živote týchto študentov počúvala. Kniha začala vznikať úplne špecificky, nevinne ako príbeh písaný pre priateľku. Jej sa natoľko zapáčil, že ma povzbudzovala pokračovať. Keď som písanie ukončila Majka navrhla rukopis ponúknuť vydavateľstvu. O týždeň som dostala odpoveď, že ho zaradili na vydanie. Kniha čitateľov oslovila. Mnohých preniesla do študentských čias. Mala by som sa tešiť, že je vypredaná, ale popravde mi je ľúto, lebo v predaji ju nezoženiete. Ak chcete čítať Trojlístok z internátnej izby treba zájsť do knižnice. Verím, že tam na Vás čaká.



  • O rok neskôr vám vyšla ďalšia kniha Nebo, peklo, raj. Obaja hlavný hrdinovia: Marcel a Agáta, sa ocitnú na pokraji priepasti, keď potrebujú pevnú pomocnú ruku. Marcel padá z problému do problému. Keď stretne svoju životnú lásku, konečne dospeje, ibaže osud sa s ním nepríjemne zahrá a jeho šťastie sa rúca ako domček z karát. Agáta po dovŕšení osemnástky opúšťa detský domov. Usiluje sa zaradiť do bežného života. Nepripravená sa ocitne vo víre intríg a falše. Svoju lásku stretne za podivných okolností. Aj v tomto románe čitateľom ponúkate pohľad na neľahké skúšky osudu, ktorým musí človek na ceste za šťastím čeliť. Inšpirovali ste sa pri písaní tohto alebo aj iných vašich príbehov reálnymi ľuďmi či udalosťami? Alebo sú všetky výtvorom vašej fantázie?



Niektoré príbehy sú skutočné, ale dotvorené fiktívnymi epizódami. V Nebo, peklo, raj - je dej zložený z troch častí. Pointa čerpaná zo skutočnosti dvoch príbehov literárne spracovaných do spoločného celku.





  • Ste autorkou série Navždy kamošky, ktorá je určená pre mladých čitateľov. Obsahuje t