Lena Riečanská je talentovaná a uznávaná slovenská autorka, ktorá sa venuje tvorbe pre dospelých, ale aj deti. Napísala už štrnásť úspešných kníh a inšpiráciu často čerpá práve zo skutočného života. Mnoho mladých čitateľov vďaka jej príbehom podľahlo čítaniu a to len v tom najlepšom slova zmysle.
V tomto rozhovore však prezradila i to, aké boli jej spisovateľské začiatky a ako v nej vždy driemala túžba napísať niečo vlastné, ale i o plánoch do budúcnosti.
Tak neváhajte a začítajte sa. 😊📚 📖
Pani Riečanská, na slovenskej literárnej scéne je vaše meno veľmi dobre známe. Vaše zameranie je veľmi rôznorodé, vo svojej tvorbe sa orientujete na rozličné vekové skupiny. Vaše knihy sú obľúbené u starších, ale aj mladších čitateľov, pretože tvoríte pre obe skupiny. Aké však boli vaše spisovateľské začiatky? Čo vás priviedlo k písaniu?
Knihy ma odjakživa fascinovali. Už na základnej škole som veľmi rada čítala, ponárala sa do príbehov a zahľadená von oknom snívala s otvorenými očami. Vtedy som začala čarovať s písmenkami. Vznikali rozprávky o zvieratkách a rôzne básničky. Lenže v mojom okolí nebol nik, kto by vrodenú danosť podchytil a posunul vyššie. Preto moje literárne prvotiny zostali v šuplíku a napokon sa kamsi stratili. Driemajúce túžby sa raz zákonite prebudia, šteklia myseľ a vynútia si slobodu. Tak som písala básne a krátke poviedky, čítala ich priateľom a počúvala slová povzbudenia. Až po rokoch začal vznikať prvý román.
Všetci majú už odmalička nejaké plány a sny do budúcnosti. V predstavách si snáď každý z nás realizuje, čo by v živote chcel dosiahnuť, v čom uspieť a čomu sa napokon venovať. Nie vždy sa nám však naše sny stanú skutočnosťou, súčasťou reality, v ktorej žijeme. Ako to bolo vo vašom prípade? Vždy ste snívali o tom, že by ste raz chceli vydať vlastnú knihu a stať sa spisovateľkou?
Ako som už v predchádzajúcej odpovedi uviedla, pohrávala som sa s písaním. Vtedy som si vôbec nemyslela, že raz sa potláčaný sen stane skutočnosťou. Vždy som mala rada deti. A môj hlavný sen bol stať sa učiteľkou v škôlke. Hrať sa s deťmi, čítať im, učiť ich básničky, spievať, utierať slzičky a mať schopnosť vyčarovať úsmev na ich tvárach. Nakoľko som neovládala hru na žiadnom hudobnom nástroji a na prijatie na pedagogickú školu to bolo podmienkou, vyštudovala som úplne odlišný odbor. Strednú ekonomickú školu. Ale priznávam, že viac ako s číslami sa kamarátim s písmenkami. Nemyslela som si, že raz budem spisovateľkou. K umelcom slova som s veľkou úctou vzhliadala ako k nadpozemským bytostiam a ja som sa s knihou v ruke cítila ako malá Alenka v krajine zázrakov.
Písanie je určite vyjadrením určitého vzťahu k písanému slovu, láskou k literárnej tvorbe. Je to veľmi ušľachtilá činnosť. Knihy sú odjakživa synonymom múdrosti, ponúkajú možnosť nahliadnuť za nevídané obzory a zažiť neskutočné dobrodružstvá. Prezraďte ako vnímate tento toto prepojenie vy? Čo pre vás znamená písanie? Vedeli by ste si bez neho ešte predstaviť svoj život?
Mojim čitateľom na besedách hovorievam: „Každý človek sa narodí s určitou danosťou.“ Už v rannom detstve sa talent nenápadne črtá a vtedy je dôležité, aby ho vnímaví dospelí nenechali zaspať. Ja som dar slova dostala do vienka od môjho otca. Bol skvelý rozprávač, zábavný spoločník, spravodlivý človek ochotný každému podať pomocnú ruku. Keď rozprával príbeh, všetci s radosťou a úsmevom na tvári počúvali. Kde inde by sa to vo mne vzalo? Tak som sa narodila. Zdedená povaha a život ma stále učí obrusovať hrany, citlivo prežívať skutočné, mať obrazotvornosť, snívať s otvorenými očami, vedieť empaticky počúvať a potom rozprávačskou zručnosťou príbeh ponúknuť čitateľom. Čítaním sa dá prežiť neprežité. Slovo má obrovskú silu. A na spisovateľovi je veľká zodpovednosť, pretože každá napísaná veta sa môže dotknúť duše človeka. Presne to pre mňa znamená písanie. Keby som nemala šancu svoje diela ponúknuť čitateľom, určite by som písala len tak pre vlastné potešenie.
Vaše knihy sú originálne a nápadité. Viete ako zaujať aj mladších čitateľov, čo v dnešnej dobe nie je jednoduché. Odkiaľ zvyčajne čerpáte inšpiráciu? Ako vznikajú vaše príbehy?
Pomáha mi písať život. Život každého z nás by bol na niekoľko románov. Dokáže posplietať neuveriteľné príbehy. Niekedy sa to ani nedá napísať do knihy, lebo čitateľ by si poťukal po čele so slovami: „To väčšiu hlúposť nevedela vymyslieť?“
Vo svojej tvorbe sa zväčša zameriavate na príbehy pre deti a mládež. Vždy ste túžili písať pre deti? Čo vás viedlo k rozhodnutiu tvoriť práve takého príbehy?
Zatiaľ mám vydaných 5 kníh pre dospelých čitateľov a už 9 kníh pre deti a mládež vekovej kategórie 9-14 rokov. Keď sú deti malé číta im niekto z rodiny. A potom nastane obdobie, kedy začnú knihu vnímať ako povinnosť. Práve tu je dôležité udržať ich pri čítaní a nenápadne previesť k literatúre náročnejších žánrov podľa vlastného výberu. Kníh pre uvedenú cieľovú skupinu je menej, ako rozprávok. Práve preto som sa rozhodla písať príbehy, ktoré ich môžu zaujať, pobaviť aj nevtieravo poučiť.
Do povedomia čitateľov ste sa dostali v roku 2010 vďaka knihe Trojlístok z internátnej izby. Je to príbeh troch dievčat: Silvie, Veroniky a Aničky, ktoré sa ocitli na jednej internátnej izbe. Prežívajú spolu prvé študentské lásky, starosti aj sklamania. Bratislava im poskytuje dostatočnú anonymitu, možnosť nových poznaní aj zábavy. Aj keď sa trojica po škole rozchádza a každodenné starosti nadobúdajú nový rozmer, ich priateľstvo aj po rokoch pretrváva a poskytuje životnú silu. Kedy prišla myšlienka napísať túto knihu? Nosili ste v sebe tento príbeh dlho, pokým ste ho rozhodli dať na papier?
Nie, vôbec nie. Bolo to spontánne. Nikdy som na internáte nebývala, len som o živote týchto študentov počúvala. Kniha začala vznikať úplne špecificky, nevinne ako príbeh písaný pre priateľku. Jej sa natoľko zapáčil, že ma povzbudzovala pokračovať. Keď som písanie ukončila Majka navrhla rukopis ponúknuť vydavateľstvu. O týždeň som dostala odpoveď, že ho zaradili na vydanie. Kniha čitateľov oslovila. Mnohých preniesla do študentských čias. Mala by som sa tešiť, že je vypredaná, ale popravde mi je ľúto, lebo v predaji ju nezoženiete. Ak chcete čítať Trojlístok z internátnej izby treba zájsť do knižnice. Verím, že tam na Vás čaká.
O rok neskôr vám vyšla ďalšia kniha Nebo, peklo, raj. Obaja hlavný hrdinovia: Marcel a Agáta, sa ocitnú na pokraji priepasti, keď potrebujú pevnú pomocnú ruku. Marcel padá z problému do problému. Keď stretne svoju životnú lásku, konečne dospeje, ibaže osud sa s ním nepríjemne zahrá a jeho šťastie sa rúca ako domček z karát. Agáta po dovŕšení osemnástky opúšťa detský domov. Usiluje sa zaradiť do bežného života. Nepripravená sa ocitne vo víre intríg a falše. Svoju lásku stretne za podivných okolností. Aj v tomto románe čitateľom ponúkate pohľad na neľahké skúšky osudu, ktorým musí človek na ceste za šťastím čeliť. Inšpirovali ste sa pri písaní tohto alebo aj iných vašich príbehov reálnymi ľuďmi či udalosťami? Alebo sú všetky výtvorom vašej fantázie?
Niektoré príbehy sú skutočné, ale dotvorené fiktívnymi epizódami. V Nebo, peklo, raj - je dej zložený z troch častí. Pointa čerpaná zo skutočnosti dvoch príbehov literárne spracovaných do spoločného celku.
Ste autorkou série Navždy kamošky, ktorá je určená pre mladých čitateľov. Obsahuje tituly: Ach, tá Joja!, Monika to roztočí, Soňa, čo sa deje? a Tiborove trapasy. Séria sa stala veľmi obľúbená a získala si množstvo priaznivcov. No pre tých, čo o nej ešte nepočuli, priblížte, o aké príbehy ide? Nadväzujú priamo na seba alebo sa dajú čítať aj samostatne?
Navždy kamošky mala byť trilógia o troch priateľkách v každej časti podrobnejšie zameraná na jedno z dievčat, na jej rodinu a vnútorné prežívanie spoločných zážitkov. Čitatelia si vyžiadali štvrtú knihu o ústrednej chlapčenskej postave nachádzajúcej sa v každom z dielov.
Ach, tá Joja je o priateľstve 13-ročných, prostredie školy, šport, sesterská rivalita, začínajúca láska.
Soňa, čo sa deje? - druhá, nenáväzná časť - opäť všetky tri kamošky v školskom prostredí, Soňa v súkromí. Nástrahy internetu a význam priateľstva. Citlivá téma s napínavým dejom.
Monika to roztočí - rovnaké postavy, iné zážitky. Vnútorný, rodinný aj záujmový život skvelej Moniky, ktorá túži byť tanečnicou. Dotyk nebezpečenstva odmietania jedla, kamošky ktoré vždy pomôžu, zaujímaví chalani, epizódy, čo chytia za srdce.
Tiborove trapasy - Tibora všetci považujú za grázla. Táto kniha ukazuje chlapcovu pravú povahu, vysvetľuje, prečo často koná mimo medzí slušnosti. Čitateľ odhalí mnohé pravdy a zákulisie, ktoré ho formuje.
Okrem tejto série ste autorkou kníh: Som, aká som!, Sladkých štrnásť s horkou príchuťou, ktoré sú tiež určené pre mladých čitateľov. Už podľa množstva titulov orientovaných práve pre mladšie ročníky je zrejmé, že si takúto tvorbu vychutnávate naplno. No ako to vnímate vy, myslíte si, že zaujať mladých čitateľov je o niečo ťažšie ako dospelých? Ako sa vám podarilo uspieť a upútať ich? Prezraďte, aký je váš recept?
Nemám žiadny recept. Tie používam len pri pečení koláčov 🙂 Jednoducho sa usilujem vžiť do problémov mládeže. Viete, čosi už mám prežité a myslím si, že aj napriek súčasnej technicky vyspelej dobe majú dnešné deti v duši rovnaké túžby ako generácie pred nimi. Túžia po láske, pochopení, pozornosti, priateľstve... Boja sa samoty, šikańy, sú zraniteľné a musia čeliť oveľa komplikovanejším nástrahám nebezpečenstva. Treba ich počúvať, rozprávať sa a prejaviť záujem. Hľadať riešenia problémov a hlavne sa na nič nehrať.
V roku 2019 vám vyšla vaša momentálne predposledná kniha pre mladých: Láska na prvý pohľad. Je to skutočný príbeh Barborky a jej štvornohého kamaráta Danyho. Prezraďte o týchto dvoch niečo viac. 🙂
Je to príbeh našej rodiny. Moja Barborka veľmi túžila po psíkovi, ja som sa bránila, ale nakoniec som ako veľká milovníčka zvierat povolila. Dany sa stal miláčikom rodiny a hlavne s Barborkou prežívali rôzne dobrodružstvá. Nebol to obyčajný pes, stal sa majstrom Slovenska v Agility. Neviete čo to je? Všetko sa dozviete v knihe. O ich cestách, dobrodružstvách aj láskach.
Tento rok ste mladým čitateľom priniesli opäť nový príbeh: Chráň moje tajomstvá. Je to silný príbeh o mladých ľuďoch, ktorý prekonávajú ťažké životne obdobie, keď prídu o mamu. Otec potom privedie do ich života novú ženu, ktorá mu vôbec nie je ľahostajná, a však oni sa s tým vyrovnávajú veľmi ťažko. Otec odchádza do zahraničia, deti sa proti svojej vôli z hlavného mesta sťahujú do malej dedinky na opačnom konci Slovenska. A začína sa nový život. Čo vás inšpirovalo k napísaniu tejto knihy? Je to tak, že sa do svojich kníh snažíte vložiť aj kúsok múdrosti, ktorá by mladým ľuďom pohla prekonať často náročné životné obdobia? Alebo píšete hlavne preto, aby ste ich pobavili? 🙂
Usilujem sa v príbehoch vždy nevtieravo upriamiť pozornosť na problém, ktorý by mal zaujať a priviesť k zamysleniu. V tejto dobe si stále častejšie uvedomujeme hrozbu znečisťovania životného prostredia. Milujeme prírodu, bytostne ju potrebujeme, a predsa sa niektorí spomedzi nás správajú... Viete, čo mám na mysli. Okrem toho, že dej knihy je zameraný na vzťahy v rodine, spolunažívanie rôznych generácií, priateľstvo a lásku k hudbe, jej hlavným poslaním je poukázať na potrebu ochrany životného prostredia. Rôzne zážitky nenechajú čitateľa chladným. Veď práve deti a mládež si dnes častejšie uvedomujú, že čistá príroda je miesto pre život.
No okrem písania pre mladých sa venujete aj tvorbe pre dospelých. Svedčia o tom, okrem skôr zmienených, napríklad aj ďalšie vaše romány: Čerešňa na šľahačku a Nikdy mi nebolo lepšie. Ako vnímate rozdiely v tvorbe pre mladých a naopak pre dospelých? Čo vychutnávate viac?
Rozdiely v písaní? Možno štýl písania, rozoberanie iných problémov a pri mládežníckej uvedomovanie si krehkosť detskej duše. Nenapadá mi, čo robím inak. Jednoducho je vždy potrebné vžiť sa do pocitov hlavných postáv, opisovaného prostredia a zamerať sa na posolstvo, ktoré chcem odovzdať. Skrátka, každý príbeh písať srdcom. Nie fyzicky, ale vnútorne ho prežiť. S postavou sa tešiť, smiať sa, ale aj chvieť sa strachom a plakať. Nešetriť vlastnými emóciami. Nie je to jednoduché, pretože príbeh vás pohltí a krútite sa v jeho dianí od rána do večera, dokonca sa dostáva do snov.
Presadiť sa ako spisovateľ nie je ľahké. Mnohí snívajú o tom, že raz vydajú vlastnú knihu, že sa im podarí uspieť. Čo by ste poradili tým, ktorí v tomto smere ešte len začínajú? Na čo je podľa vás dôležité sa zamerať?
Vlastne som na všetko nepriamo odpovedala v predchádzajúcich otázkach. Stačí sa pozorne začítať a posolstvo nájdete. Možno dodám, že treba písať tak, aby autor sám príbehu uveril. Vnútorne ho prežiť a podať najlepšie ako dokáže. Pohrať sa so slovami, s myšlienkami, nebáť sa opísať aj nepríjemné sféry života. A nedať sa odradiť nepriaznivcami. Dnes je veľa dobrých, začínajúcich autorov.
No prejdime tiež k vaším plánom do budúcnosti. Pacujete momentálne na niečom? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?
Mám rozpracovanú knihu pre dospelých, snáď sa mi podarí v budúcom kalendárnom roku ukončiť ju. Rovnako pracujem na knihe pre deti, tentoraz pre mladšiu vekovú kategóriu, ranný školský a predškolský vek. A nesmiem zabudnúť na moju poetickú dušu. Z času na čas vznikne báseň. Ale pri tejto tvorbe cítim obrovský rešpekt. Zvyknem ich predstavovať na besedách, teší ma príjemná odozva, ale stále vnútorne čakám kým dozrejú. Uvidíme. Možno sa raz dočkajú knižnej podoby.
Odkaz čitateľom:
Pozdravujem všetkých čitateľov, prajem im veľa príjemných a kvalitných čitateľských zážitkov. A hlavne zdravie a radosť zo života. Problémy sú na to, aby sme ich riešili a nachádzali východiská. Vždy, keď zatvoríme dvere za smútkom, objaví sa svet plný nepoznaného a príjemného. Život sa oplatí žiť. Nezostať v zatvorenej izbe, odvážne zdvihnúť hlavu, úsmev na pery a vykročiť...
Vaša Lena Riečanská
O AUTORKE:
Lena Riečanská sa narodila aj žije v Bratislave. Jej život ovplyvňuje znamenie Rýb. Miluje vodu a všetko, čo s ňou súvisí. Svoje sestry ryby vidí radšej plávať v bystrých vodách, ako pozerať z taniera. Detstvo prežívala v šťastnej rodine v rodnej Bratislave, ale prázdniny na striedačku v malebnej dedinke v blízkosti Banskej Bystrice (rodisko matky) a v Šuranoch (rodisko otca).
Vyštudovala Strednú ekonomickú školu v Bratislave, zamestnala sa na generálnom riaditeľstve združujúcom chemické podniky Slovenska, nejaký čas pôsobila aj v bratislavskom Slovnafte, neskôr ju osud priviedol k práci v organizácii úzko spolupracujúcej so samosprávami celého Slovenska. Tu ako riaditeľka sekcie vnútorných vzťahov uplatňovala svoje organizačné a komunikatívne schopnosti, zabezpečovala stretnutia, rokovania a všetko, čo s tým súviselo. Po rokoch sa rozhodla zmeniť spôsob života a popustiť uzdu svojej poetickej duši a venovať sa vo väčšej miere svojim záľubám.
Lena Riečanská je vydatá, má dve už dospelé deti, ktoré vždy viedla a podporovala v ich záľubách. Dnes sú oni oporou pri jej tvorbe.
Je empatická a romantická, miluje poéziu, beletriu, činoherné divadlo, balet aj operu. Jej veselá a dobrodružná povaha vyhľadáva cestovanie a poznávanie nových miest. Obľubuje východ slnka a včasné ranné prechádzky na brehu mora. Prebúdzajúca sa príroda poskytuje priestor na nostalgické aj romantické rozjímanie, fotoaparát v ruke jej často pomáha tieto vzácne chvíle zdokumentovať.
VYDANÉ KNIHY:
Trojlístok z internátnej izby (2010), Nebo peklo raj (2011), Karolína, neblázni! (2011), Čerešňa na šľahačku (2013), Nikdy mi nebolo lepšie (2014), Ach, tá Joja! (2015), Soňa, čo sa deje? (2016), Som, aká som! (2016), Monika to roztočí (2016), Sladkých štrnásť s horkou príchuťou (2017), Tiborove trapasy (2017), Niečo ti pošepkám (2018), Láska na prvý pohľad (2019), Chráň moje tajomstvá (2020)
Srdečné poďakovanie Lene Riečanskej za poskytnutý rozhovor
Autor: Lucia Čaprnková
Foto: Lena Riečanská, Hornonitrianska knižnica v Prievidzi,
Zemplínska knižnica v Trebišove