Luci Č.
Michaela Ella Hajduková je talentovaná a obľúbená slovenská autorka, ktorá je čitateľom veľmi dobre známa vďaka svojim trinástim vydaným knihám. Len pred niekoľkými dňami prišla na svet jej čerstvá novinka Berlínske hviezdy a čoskoro sa dočkáme ďalšieho románu Netopierka.
Michaela sa vo svojej tvorbe zameriava na príbehy zo súčasnosti, ale aj minulosti, často popretkávané fantastickými či mysterióznymi prvkami, pričom v mnohých z nich figurujú reálne osobnosti našich alebo svetových dejín.
Michaela, na svojom konte máte krásne množstvo kníh. Každá z nich ponúka jedinečný a originálny príbeh. Je zrejme, že si dávate naozaj záležať na každom z ich, vďaka čomu sa všetky tešia veľkej obľube a v súčasnosti patria medzi tie najvyhľadávanejšie a najčítanejšie. Za každým sa však nepochybne ukrýva množstvo hodín tvrdej práce, no zároveň aj potešenia, ktoré spisovateľ nachádza v písaní. Aké boli vaše začiatky v tejto ušľachtilej profesií? S čím ste sa potýkali na začiatku?
Moje začiatky siahajú do projektu mám talent, ktorý vytvorilo vydavateľstvo Ikar. Vždy ma bavilo písanie, celé roky, na základnej, na strednej – do šuplíka. Skúšala som poviedky, poéziu, román... ale nikdy som si nemyslela, že mám na to, aby mi vyšla kniha. Potom som objavila mámtalent a presvedčilo ma to, že sa tam dalo tvoriť pod pseudonymom. Zvolila som si meno Ella E. a uverejnila tam pár kapitol. Čitatelia, ktorí to hodnotili, boli nadšení. A potom prišla Ava Eva Šranková a naložila mi, čo sa do mňa zmestilo :D Musím, ale uznať, že právom. Písala som o histórii a mala som tam kopec chýb. Vďaka nej som román vylepšila, začala sa viac venovať štúdiu histórie a iste i vďaka nej sa ten román napokon dostal do finále Literárnej ceny a napokon uzrel svetlo sveta v knižnej podobe ako Všetky moje tváre. Kým sa tak ale stalo, čakalo ma ešte množstvo opráv, úprav a štúdia histórie. Potom som Ikaru ponúkla svoj ďalší román Tajomstvo tvojho rodu, ale nevzali ho a tak začal klasický kolotoč, ktorý poznajú všetci autori. Oslovila som ďalšie vydavateľstvo a ďalšie. Niektoré mi odpísali, že sa na to pozrú, ale niektoré mi ani neodpísali. Román napokon vyšiel vo vydavateľstve Artis Omnis. S tretím románom Zákon krvi, čo bol zároveň môj prvý vojnový román som skúšala osloviť znova väčšie vydavateľstvá a skúsila som i vydavateľstvo Motýľ. Branko Kocian sa mi ozval okamžite s tým, že najneskôr do troch týždňov rukopis prečíta. Úplne si to pamätám, akoby to bolo včera, lebo ma tá rýchlosť šokovala. On sa ozval asi o týždeň s tým, že to začína čítať a do týždňa sa ozve. Ozval sa asi o tri dni s tým, že to určite chcú vydať. Dovtedy som bola zvyknutá na dlhé čakanie na vyjadrenia a toto bola expresná rýchlosť. Odvtedy každý môj rukopis putuje do vydavateľstva Motýľ a ja som veľmi spokojná s touto spoluprácou. Dúfam, že bude trvať ešte veľmi dlho.
Do povedomia čitateľov ste sa dostali vašim debutom Všetky moje tváre, ktorý vyšiel v roku 2012. Kedy ste si povedali, že sa sama napíšete knihu a stanete sa spisovateľkou?
Ako som spomínala v prvej otázke, ja som nikdy nemala ten pocit, že na to mám, preto som aj na mámtalente písala pod pseudonymom. Až keď som sa dostala do finále, vyšla som z anonymity, lebo som teda dostala odpoveď na otázku, či viem písať. Prvá kniha bola eufória, netušila som, čo bude ďalej, dokonca aj keď vyšla kniha Tajomstvo tvojho rodu, brala som to ako šťastnú náhodu, ani vo sne by mi nenapadlo, že sa potom roztrhne vrece s nápadmi a že budem písať tak, že mi vyjdú dve knihy ročne.
Stať sa spisovateľom je snom nejedného človeka. Je to veľmi vznešené povolanie. Veď kniha je synonymom múdrosti a vzdelanosti, ponúka nové obzory, odhaľuje v človeku to skryté a popúšťa uzdu fantázií. Ako by ste zhodnotili podmienky, ktoré sú spisovateľovi, či už začínajúcemu alebo tomu ostrieľanému, ponúknuté u nás na Slovensku? Myslíte si, že presadiť sa na Slovensku je o niečo ťažšie ako v zahraničí?
Neviem ako to funguje v zahraničí, myslím si ale, že slovenský trh je dosť malý. Vychádza čoraz viac kníh slovenských autorov a niektorí sú už skutočnými stálicami. Podmienky vždy závisia od konkrétneho vydavateľa, akú zmluvu autor dostane a či mu vydavateľstvo urobí nejakú reklamu, prípadne si je schopný zaplatiť si ju sám. Lebo v dnešnej dobe je podľa mňa dobrá reklama skutočne dôležitá a vďaka nej sa info o knihe dostane naozaj veľkému publiku. Kniha, ktorá vyjde nemá na zaujatie čitateľa veľmi veľa času, pretože v tesnom závese sa za ňou tlačia ďalšie a ďalšie a je škoda, že kníhkupectvá nie sú nafukovacie J Mňa osobne v začiatkoch mrzel hlavne tento fakt, že sa kniha (začínajúceho autora) ohriala chvíľu na novinkovom stole a potom šla do poličky, kde si ju už takmer nik nevšimol.
Či je ťažké sa presadiť, to je otázne, zrejme ako v každom umeleckom odvetví fungujú hviezdy, ktoré vyletia a zhasnú. Môže však prevládať i mylný názor, že naše stálice sú už navždy za vodou. Spomínam si ale ako mi to pekne kedysi vysvetlila Janka Pronská. Vravela som jej, že ona už nemusí mať obavy pri takom počte kníh. Vtedy som ja mala asi dve. Ona ma však múdro poučila, že to znamená iba to, že čitatelia už majú určité očakávania a ak knihu spisovateľ pokazí, dajú mu to pocítiť. Sama na sebe vidím, že ak čítam knihy nejakého autora, automaticky vždy očakávam, že s každou novou budem spokojná a ak nie som, som sklamaná.
Čiže – svetská sláva, poľná tráva a raz je človek hore a raz dolu. Ja som nesmierne vďačná za každého čitateľa, za každé hodnotenie, ktoré ma posúva, lebo sa snažím s každou knihou zlepšovať.
Ako som spomenula už skôr, vaše knihy sú nesmierne žiadané. Všetky sú kvalitne napísané a ponúkajú rovnako kvalitný príbeh. Vo svojej tvorbe sa venujete rôznym témam a obdobiam. Nevyhýbate sa ani dobám dávno minulým či mysterióznym a fantazijným prvkom. Odkiaľ zvyčajne čerpáte inšpiráciu? Ako vznikajú vaše príbehy?
Moja inšpirácia prichádza naozaj odvšadiaľ. Pri Berlínskych hviezdach som na fb objavila skupinu nadšencov, ktorí s foťákmi chodia po svete a fotia staré a opustené budovy. Ich fotky ma fascinovali a tak vznikol úvod knihy. Partia nadšencov a jeden takýto dom. Inokedy ma inšpiruje scéna vo filme, šaty, historický kostým, šperk, klip na pieseň, obálka inej knihy.... skutočne to môže byť čokoľvek. Najviac ma ale inšpiruje hudba. Pri každej knihe mám playlist, ktorý ma „posúva“ do obdobia, alebo krajiny. Keď som písala taliansku dilógiu, počúvala som Apocalypticu a Lauru Pausini, pri vojnových knihách počúvam soundtracky seriálu Babylon Berlín, či filmu Lída Baarová, alebo inú vintage hudbu. Keď vymýšľam drsné scény veľmi mi pri tom pomáha počúvanie Rammsteinu.
Láska je ústrednou témou vašich románov. Vaša druhá vydaná kniha Tajomstvo tvojho rodu tiež nie je iná. Ponúka milostný príbeh medzi hlavnými postavami – redaktorkou časopisu Živé dejiny Adrianou Langovou a mužom prebývajúcim na tajuplnom hrade v horách. Vytvoriť však zaujímavé charaktery nie je jednoduché. Nechávate sa inšpirovať pri písaní skutočnými ľuďmi? Ako to je v prípade vašich príbehov?
Určite sa niekedy stane, že sa inšpirujem či už vedome alebo nevedome. Konkrétne Adriana dostala odo mňa moju lásku k histórii, ako ja, robila historický šerm, či pracovala v novinách. Zrejme som však nikdy nepoužila hotového človeka, ako predlohu pre nejakú moju vymyslenú postavu.
V roku 2015 vám vyšla vaša tretia kniha Zákon krvi. Zachytávate v nej obdobie 2. svetovej vojny, lásku medzi Nemkou Elizou a Židom Danielom. Nie je však jediná kniha, ktorá má dej zasadený do tohto obdobia. O rok neskôr vám vyšiel román Nemecké dievča neplače a po ňom nasledovali ďalšie: Tanečnica a ZlatovláSSka. V tomto roku sa čitatelia môžu tešiť z čerstvej novinky Berlínske hviezdy. Prečo ste sa rozhodli venovať pozornosť tejto dobe? Je to tak, že ste do tohto smrťou a bolesťou presiaknutého obdobia túžili vložiť trochu lásky, ktorá napokon prekoná všetko?
Mňa táto doba fascinuje, sama som prečítala mnoho kníh, či videla veľa filmov. Vždy som túžila napísať knihu o druhej svetovej vojne, ale nechcela som písať o holokauste. Takých kníh je už veľmi veľa. Preto som hľadala témy, ktoré v knihách nie sú až tak obvyklé. Ako napríklad program Lebensborn, či Zákon o sterilizácii, pokusy na ľuďoch, fungovanie Hitlerovej mládeže alebo novinárov v nacistickom Nemecku. Všetky moje vojnové knihy sa odohrávajú prevažne v Nemecku počas vojny.
Ďalšia vaša úspešná kniha Nájdem ťa v čase opäť ponúka jedinečný príbeh. Nia, obyvateľka moderného podzemného mesta Sirisan sa stane súčasťou výskumu, ktorý umožní ľuďom cestovať v čase. Ďaleko v minulosti spoznáva muža, ktorý dokáže roztopiť jej zamrznuté srdce a prebudiť v nej city, o ktorých netušila, že ich je ešte schopná. Román obsahuje fantazijne prvky a aj tu je hlavnou témou láska. Čo vás inšpirovalo napísať ho? Vždy vás to ťahalo k fantazijnému žánru?
To bol takisto môj sen, napísať knihu z budúcnosti, ale nie v nejakej technicky vyspelej spoločnosti. Skúšala som sa len zamyslieť nad tým, ako by na tom mohla planéta byť o niekoľko stoviek rokov a ako na tom bude ľudstvo.
Mnohé z vašich príbehov sa odohrávajú v minulosti, či už sa jedná o už spomínané vojnové obdobie alebo inú dobu. Napríklad romány Dorianova kliatba či Nepriznaná vtiahnu čitateľa do dôb dávno minulých. Nechávate sa pri písaní inšpirovať aj skutočnými historickými postavami alebo udalosťami? S kým sa čitatelia môžu stretnúť vo vašich knihách?
V mojej prvej knihe je Alžbeta Bathory, v Nepriznanej zasa Adela Ostrolúcka a Ľudovít Štúr, v Draculovej žene Vlad Tepeš a Ilona Szilágyi, vo vojnových knihách Adolf Hitler, Joseph Goebbels a jeho rodina a mnohí ich ďalší súčasníci, v Tanečnici sa ako vedľajšia postava mihla Coco Chanel, v dilógii zasa Giacommo Casanova. Baví ma točiť príbeh okolo skutočných postáv, hoci to znamená omnoho viac štúdia.
V románe Draculova žena ste sa inšpirovali legendou o Draculovi a dej príbehu sa odohrávala priamo v Rumunsku, kam sa vydáva Karolína, hlavn