Slovenská autorka Martina Monošová má na svojom konte už niekoľko kníh, ktoré sa u čitateľov tešia obľube. Stály okruh fanúšikov vždy netrpezlivo očakáva ďalšiu novú knihu, ktorá vyjde spod jej pera.
Vo svojej tvorbe sa zameriava na príbehy zo súčasnosti, ale aj minulosti, pričom ústrednou témou sú vzťahy.
Vo svojich románoch uplatňuje takzvaný "Monošovej kód", vďaka ktorému sa konkrétne postavy z jej príbehov objavujú aj v ďalších knihách.
Na slovenskom knižnom trhu pôsobíte už od roku 2005, kedy ste debutovali knihou Lásky o piatej. Aké však boli vaše spisovateľské začiatky?
Martina: Vždy ma fascinovali príbehy. So starším bratom sme si od malička na maminom staručkom kotúčom magnetofóne púšťali rozprávky. Načítali nám ich rodičia, neskôr sme si nahrávali rozhlasové hry pre deti, ktoré dávali každý víkend v rozhlase. Myslím, že tu by sa dali hľadať korene toho, prečo mi odjakživa v hlave „chodia‟ ucelené vety, časti príbehov, ktoré ako keby mi niekto diktoval, nech sa zadívam na čokoľvek.
Vždy ste túžili po tom stať sa spisovateľkou? Kedy sa vo vás začala formovať myšlienka, že i vy raz napíšete knihu?
Martina: Keď som mala asi osem rokov, dávali v telke seriál Sandokan a mňa veľmi nahnevalo, že Marianna zomrela. Tak sa osemročná rozhorčená žaba rozhodla, že ten príbeh prepíše. Teda som začala písať vlastný príbeh o pirátovi, ktorého som si vymyslela, o exotike, ktorú si môj detský mozoček dokázal vymyslieť, a celé toto písanie bolo tajné. Zošit s príbehom som schovávala pod matrac a dávala som ho čítať iba zopár kamarátkam. Ale ako som rástla, tak sa mi príbeh zdal príliš primitívny a raz za čas som ho od začiatku prepisovala, až ma to prestalo baviť a nakoniec som na to aj zabudla. Keď som krstila prvú knihu Lásky o piatej, kamarátka mi povedala: „Ja som vedela, že budeš spisovateľkou, už v škole si písala o tom pirátovi...‟
Dá sa povedať, že byť autorom kníh je pre mnohých nadšencov písania splnený sen. Spisovateľ prežíva so svojimi postavami to dobré i to zlé, stvorí svoj vlastný svet, v ktorom čitateľ nachádza potešenie rovnako ako sám tvorca. Čo pre vás znamená písanie?
Martina: Písanie je asi závislosť, ale takto povedané to vyzerá jednoducho...
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre vaše príbehy?
Martina: Všetko naokolo skrýva príbeh, všetko, čo sa stane, je príbeh, dokonca ľudia milujú, ak autori prepisujú ten istý príbeh v novej podobe. Inšpirácia býva také to šteklenie kdesi v bruchu, ktoré sa derie na povrch a hovorí: „Toto napíš!‟ – a vzápätí sa na papier tlačia prvé slová. A každý príbeh si vypýta, ako ho máte napísať. Každý autor to cíti od prvej vety. Preto sa príbehy môžu opakovať a preto samotný príbeh nie je z hľadiska kvality textu dôležitý. Dôležité je, AKO sa príbeh napíše, jeho atmosféra, energia.
Nejeden človek sníva o tom, že sa stane spisovateľom, no nebýva vždy jednoduché zrealizovať tento sen. Čo by ste odkázali tým, ktorý v tomto smere začínajú? Aké ste vy sama mali skúsenosti?
Martina: Začiatky bývajú ťažké. S prvým rukopisom som tri roky obchádzala asi všetky naše vydavateľstvá, až napokon kniha vyšla v malom náklade vďaka sponzorom. Ani potom to nebolo celkom ľahké, lebo slovenský čitateľský okruh je príliš malý, a tak náš knižný trh nedokáže udržať (a už vôbec nie uživiť) toľkých autorov. Stačí sa nad tým zamyslieť z matematického hľadiska: koľko knihomoľov si môže dovoliť kupovať (a tým priamo podporovať) pôvodnú tvorbu? Napriek tomu istá skupina autorov neprestáva písať a poctivo pracuje na sebe i svojich knihách, čo je vpodstate zázrak. Preto je dôležité ujasniť si, prečo píšem. Inak človek rýchlo skončí s pocitom ťažkej (a vlastne zbytočnej) frustrácie. U nás sa nedá čakať sláva ako napr. u Harryho Pottera alebo Päťdesiatich odtieňov sivej. Myslím, že spisovateľský úspech na slovenský spôsob je, ak má autor svojho stáleho vydavateľa a dokáže si vytvoriť podmienky na pravidelné písanie. Ak chce človek naozaj písať, treba si stáť za svojim a nevzdávať sa.
Dej vašich kníh sa odohráva prevažne v súčasnosti, ale v románe Ples u vojvodkyne a v pokračovaní Rytierova druhá šanca ste si vybrali 16. storočie. Kde sa cítite viac doma? V minulosti alebo súčasnosti?
Martina: Mnoho mojich čitateľov sa zmenou žánru cítilo oklamaných a k trilógii SOPHIE, z ktorej pochádzajú tieto prvé dva diely, pristupujú veľmi opatrne. Naproti tomu mám veľmi dobré ohlasy od celkom nových čitateľov, ktorí milujú práve historické romány. Vyslovene „doma‟ sa necítim ani pri jednom, resp. pre autora je každá jeho kniha ako vlastné dieťa, teda ťažko to takto rozdeľovať. Vo výtvarnom umení sa zvykne hovoriť, že autor mal „modré‟ alebo „fialové‟ obdobie. Mňa zrejme momentálne pohltilo obdobie inšpirácie ranou renesanciou. Napriek tomu ale zostávam stále pri svojej téme: stále sú moje príbehy zamerané na prežívanie a osudy silných žien.
Pri trilógii Sophie však už opúšťam „Monošovej kód‟, vďaka ktorému boli všetky moje knihy zo súčasnosti vzájomne prepojené. Chcela som tak pre čitateľov vytvoriť ďalšiu hru, kedy sa vedľajšie postavy z mojich kníh objavujú aj v mojich ďalších príbehoch. Vytvára sa tak akýsi paralelný vesmír, v ktorom títo knižní hrdinovia akoby naozaj žijú.
Prvé dve knihy z trilógie Sophie - Ples u vojvodkyne a Rytierova druhá šanca sú momentálne vaše posledné vydané knihy. O čom sú? Aké pocity ste zažívali pri ich písaní?
Martina: K týmto príbehom ma inšpiroval niekoľkodňový výlet po zámkoch na Loire. Na zámku Chenonceau som po prvý raz počula o Diane de Poitiers, milenke kráľa Henricha II., ktorá bola od neho o dvadsať rokov staršia. Hneď mi napadlo, aká asi táto žena musela byť? Na zámku Amboise a na neďalekom Clos-Lucé nájdete stopu Leonarda da Vinci a na to, čo sme preberali na dejinách umenia, som sa zrazu začala dívať celkom inak. Zrazu to nebolo len jeho dielo, ale reálny človek. A našla som tam kopu aj iných zaujímavých osobností. Napríklad Marguerite Navarská, sestra kráľa Františka I., otca Henricha II., ktorá prinútila brata, aby majstra dda Vinciho vôbec pozval do Francúzska. A Marguerite Navarskú označujú ako prvú modernú spisovateľku... Chcela som skrátka vymyslieť príbeh, v ktorom by mohli títo zaujímaví a inšpiratívni ľudia vystupovať.
Vychádzate pri písaní aj z vlastných skúsenosti, či zo skúsenosti ľudí z vášho okolia? Alebo naopak, vznikajú všetky príbehy vo vašej fantázií?
Martina: Asi úplne prvá myšlienka na príbeh prichádza zvonka. Býva to príbeh, ktorý sa niekomu stal. Napríklad pri Lekciách z nenávisti ma doslova šokovalo, ako môže v našej civilizovanej krajine vyhodiť manžel vlastnú ženu z uprostred noci z domu a jej veci spáliť, a ona si po právnej (a ani inej) stránke nepomôže. Toto sa reálne stalo jednej nemenovanej celebrite. Začiatok som si vzala z reality, ale príbeh som si ďalej už vymýšľala. No ako som písala, zistila som, že veľa žien sa stretlo s takouto nespravodlivosťou, dokonca v nej figurovali ešte aj ich deti. Dúfala som, že knihou na niečo upozorním, že prispejem k nejakému zlepšeniu, poučeniu, osvete, k zmene... Jedna priateľka sa ma pýtala, prečo nešla hlavná hrdinka Irena so svojimi problémami na políciu. Hádala sa so mnou, že polícia predsa musí takéto veci riešiť, a krutou iróniou osudu bolo, že práve táto moja priateľka išla hľadať pomoc na políciu, keď našla u svojho žiarlivého muža v zásuvke zbraň. Na rozdiel od manžela hrdinky v knihe, muž mojej kamarátky nebol nijaký mafián, ale na polícii urobili z mojej kamarátky hysterku, vysmiali ju a poslali ju domov. Na druhý deň zastrelil manžel najskôr ju, potom seba. Policajta, ktorý ju poslal domov, síce zo služby prepustili, ale o pol roka sa veľmi podobný prípad stal aj v Bratislave...
Vo svojich knihách sa venujete medziľudským vzťahom, veľakrát odhaľujete ich komplikovanosť a skutočnosť, že nič nie je ideálne a dokonalé. Čitateľ v nich môže nájsť bližšie pochopenie nepredvídateľnosti života a zároveň si uvedomiť, že všetko nie je vždy také ako by si človek prial. Je vašou snahou ponúknuť čitateľovi príbeh, ktorý odzrkadľuje prirodzenú tvár života?
Martina: Možno to bude znieť málo ambiciózne, ale svojimi knihami by som chcela čitateľov hlavne zabaviť. Život býva niekedy ťažký a kniha má tú moc priniesť veľké upokojenie a relax. Čo viac by si autor mohol pre svojich čitateľov želať? Ale kniha by mala byť aj pravdivá, poctivá – a túto poctivosť ľudia veľmi rýchlo vycítia.
Vo vašich príbehoch však prevažuje láska, ktorá vo väčšine prípadoch tvorí základ vašich kníh. Hoci niekedy je i neveselá a prináša trápenie. No bez ohľadu na to, je najmä definíciou práve toho krásneho, čo dáva životu zmysel. V ktorej vašej knihe nájde čitateľ najviac romantiky?
Martina: Ako moja najromantickejšia kniha by sa dali označiť možno Sladké sny, hoci príbeh nekončí klasickým vzťahovým happyendom. Opisuje sa tu láska od úplne prvého stretnutia, až po úplný koniec a to všetko v atmosfére prírody slovenského vidieka, holandskej krajiny a živosti Amsterdamu. Osudová láska s ilúziou budúcnosti...
Nepochybne okrem písania máte aj iné záľuby. Čo vás okrem písania ešte napĺňa? Čomu sa rada venujte vo voľnom čase?
Martina: Vyštudovala som dizajn. V škole ma kedysi najviac fascinovala práca s hlinou pri výrobe modelov pod vedením akad. sochára A. Viku, potom kreslenie, ktoré nás učil autor prvej emisie slovenských bankoviek akad. maliar J. Bubák. Ale z dizajnu som napokon zostala verná grafickému dizajnu, kedy si k svojim knihám navrhujem aj obálky. Teoreticky sa venujem móde, a raz ešte túžim založiť si módny ateliér, ibaže to už asi v tomto živote nestihnem...
Pred pár rokmi sme sa presťahovali do staršieho rodinného domu, ktorý od začiatku beriem ako nepopísané biele plátno, na ktorom sa postupne realizujem podľa svojich dizajnérskych predstáv. Tiež trochu maľujem, zbieram starý porcelán, venujem sa tarotu a ezoterike, pestujem orchidey a dúfam, že sa budem môcť niekedy ešte vrátiť k hline.
Knihy napĺňajú a vnútorne obohacujú každého milovníka príbehov. Či už je to radosť z písania alebo samotného čítania. Aké knihy čítate? Ktorý autor je váš obľúbený? Inšpiroval v niečom aj vás?
Martina: Čítam iné, než píšem. Mojim veľkým vzorom sú Susanna Kubelka, Agatha Christie, či Francoise Saganová. Kubelková humorom, Saganová minimalizmom a Agatha Christie energiou svojich neprekonateľných kníh. Nech siahnem po čomkoľvek na čítanie, tieto tri stále zostávajú pre mňa top.
Či už začínajúci alebo skúsený autor sa mnohokrát stretne s kritikou. Ako vnímate kritiku vy? Stretli ste sa s ňou počas vašej spisovateľskej kariéry?
Martina: Kritika je všade, lebo kritikom sa v istom veku cíti byť povolaný každý. Ale v „istom veku‟ sme neboli iní. Aj moje úplne prvé blogy boli neskutočne kritické...
Autori často krát posielajú svoje knihy na „recenziu‟ blogerom, ktorí sú veľmi mladučkí. V živote ešte nič skutočne neprežili, pričom si myslia, že recenzovanie knihy je to isté ako kritika a tiež, že na kritizovanie kníh iných im stačí to, že „milujú knihy‟. Väčšina z nich by sa veľmi chcela stať spisovateľmi, ale hanbia sa spýtať, ako na to. Asi preto radšej kritizujú. Túto skupinu nazývam „spisovatelia-čakatelia‟...
... a potom sú ozajstní kritici, ktorí dokážu vzájomne porovnať mnohé knihy, zaradiť do súbehu iných podobných diel, porovnať dielo s podobným dielom generačného kolegu, či predchodcu. Takáto kritika, hoci tiež môže bolieť, je vo svojej podstate inšpiratívna, lebo pramení z odbornosti kritika. Všetko ostatné nie je kritika, ale za kritiku zle skrývaná závisť.
... no ale najhoršou kritikou je nevšímavosť.
Fanúšikovia vašich príbehov už netrpezlivo očakávajú ďalšiu novú knihu. Pracujete momentálne na niečom? Na čo sa môžu čitatelia do budúcna tešiť?
Martina: Momentálne dokončujem záver historickej trilógie SOPHIE, ktorá by mala byť čitateľom dostupná najneskôr pred Vianocami tohto roku. A sama som zvedavá, do čoho sa pustím potom. Plánov je naozaj veľa. Možno nejaký mystery príbeh? :-)
VIAC O AUTORKE:
Martina Monošová sa narodila v Trenčíne, ale detstvo a mladosť strávila v meste Stará Turá. Vyštudovala Priemyselný dizajn na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity. Koncom roku 1990 v časopise Dotyky vyšla jej prvá poviedka Tiene. Po skončení školy odišla do Anglicka a z tohto obdobia napísala svoje prvé dve knihy Lásky o piatej (2005, reedícia 2012) a Anglické prebúdzania (2006). Od roku 2007 do 2009 žila v belgickom meste Mons, kde napísala tretí román Klišé. Po návrate na Slovensko sa naplno venuje písaniu a tiež dizajnu, predovšetkým grafickému.
VYDANÉ KNIHY:
Klišé, Zlodeji bozkov, Sladké sny, Lásky o piatej, Lekcie z nenávisti, Miluje nemiluje idem, Perly tej druhej, Anglické prebúdzania, Ples u vojvodkyne, Rytierova druhá šanca, Harmónia zakliata farbami
MONOŠOVEJ KÓD:
- spočíva v prvku, ktorý je spojovacím momentom všetkých jej doterajších kníh. Týmto prvkom sú vedľajšie postavy. V každej knihe sa totiž objavuje vedľajšia postava - v každej knihe iná (niekedy aj dve postavy z ďalších kníh), ktorá sa objavuje aj v niektorej ďalšej knihe. Väčšinou v inej životnej etape, v inej situácii, ale je to stále tá istá postava. Tak sa nepriamo vytvára samostatný virtuálny svet, v ktorom postavy žijú svoj osobný príbeh, akoby boli reálnymi ľuďmi, pričom ale každá kniha je samostatná, má úplne iný dej a od ostatných príbehov je celkom nezávislá.
Názvom “Monošovej kód” pomenoval tento literárny jav Dado Nagy počas počiatočnej besedy k Turné Sladké sny, ktorá sa konala v Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave v marci 2013.
Srdečné poďakovanie Martine Monošovej za poskytnutý rozhovor
Autor: Lucia Čaprnková
Foto: Martina Monošová