Luci Č.
Jana Pronská patri medzi najobľúbenejšie a najčítanejšie súčasné slovenské autorky. Jej knihy si získali množstvo priaznivcov nielen u nás na Slovensku, ale aj v susedných Čechách, keďže mnohé z nich boli preložené aj do českého jazyka. Vo svojej tvorbe sa zameriava na obdobie stredoveku, ale ústrednou témou jej kníh je predovšetkým láska a romantika. Toto neľahké a v mnohých smeroch kruté a drsné obdobie jej učarovalo natoľko, že sa mu venovala vo všetkých svojich románoch. Pred čitateľom odhaľuje známe udalosti, postavy či miesta tvoriace neodmysliteľnú súčasť našej histórie.
Jej knihy dýchajú históriou a samozrejme láskou a nežným citom, ktorý napokon zvíťazí nad všetkou bolesťou a trápením, formujúcim osudy hlavných postáv. Aj práve vďaka tomu je Jana Pronská právom označovaná za nekorunovanú kráľovnú slovenskej historickej romance.
V októbri vyjde v poradí jej dvadsiata kniha Právo na lásku. Pri tejto príležitosti poskytla rozhovor, prostredníctvom ktorého sa dozviete viac o tejto čoskoro vydanej novinke.
Janka ,v októbri ti vyjde kniha Právo na lásku. Povedz, o čom bude?
Právo na lásku je príbehom ženy, ktorú poznačila vlastná minulosť, a ktorá si myslí, že všetko, čím prechádza, je iba trestom za niekdajšiu pýchu. Manželstvo s tyranským veľmožom rozhodne nie je šťastné a iba zhodou náhod sa jej pripletie do cesty francúzsky rytier Damien, ktorý v nej vzhliadne nádhernú ženu, ktorá si zaslúži obdiv i lásku. Ich svety už nemôžu byť rozdielnejšie, no napriek tomu medzi nimi vzklíči zakázaná láska.
Tvoje romány sú historické romance, teda ústrednou témou je predovšetkým láska. No zvyčajne sa nechávaš inšpirovať reálnymi udalosťami a postavami stredovekých dejín nášho územia. S kým sa tentokrát čitatelia stretnú v tvojej najnovšej knihe? Aké miesto či prostredie im bližšie priblížiš prostredníctvom tohto románu?
Príbeh Bianky a Damiena je v hojnej miere inšpirovaný jednou nádhernou legendou z Blatnice, ktorá hovorí o krutom pánovi, ktorý dal do múrov hradu zamurovať svoju manželku a tiež mnícha a ústa mu nechal prebiť kovanou zámkou, lebo vraj porušil spovedné tajomstvo. Táto legenda sa podľa posledných vykopávok potvrdila, no taktiež sa čitatelia môžu tešiť na historické udalosti doby, keď do Uhorska prišla francúzska princezná Anna de Foix a Candale, aby sa stala manželkou Vladislava II. Jagela. A samozrejme tým sa príbeh zamotáva, aby sa zas mohol rozpliesť a skončiť tak, ako je v mojich knihách zvykom.
Prezraď, čo je okrem lásky nosným pilierom celého príbehu? Z anotácie je jasné, že nepôjde len o nežný cit, ale tiež o nezlomnú vôľu hlavnej hrdinky a silu čeliť prekážkam. Ako však vnímaš príbeh ty, jeho svoriteľka? Čo si s snažila vložiť do príbehu a priniesť tak čitateľom?
Ako obyčajne, vždy sa snažím preniesť do príbehu nielen lásku, ale aj motívy konania hlavných hrdinov, Sú to situácie, ktoré sa vo svojej podstate nikdy nemenia, láska, zrada, česť, intrigy... Tentoraz je to však aj pýcha a trest, odvaha zdvihnúť hlavu a čeliť dôsledkom, problémom, ísť si za svojim snom a láskou, napriek tomu, že sa všetko zdá byť bez východiska a opäť raz uveriť v šťastný koniec.
Hlavnú hrdinku Bianku na príkaz palatína Imricha Peréniho vyšlú na francúzsky dvor, a však cesta do Francúzska sa pre mladú ženu zmení na boj o holý život. Aké bolo podľa teba Francúzsko v období stredoveku? Najmä pre mladú ženu, ktorá sa vďaka svojmu postaveniu ocitá na mieste presýtenom intrigami a úskokmi, akým bol práve kráľovsky dvor.
Uhorský dvor, či francúzsky, či akýkoľvek iný v príbehoch žije z historických súvislostí, z túžby po moci, zo zákonov tej ktorej krajiny a z intríg, ktoré splietajú nite a z nich sa tvorí minulosť. Naša, francúzska... ktorákoľvek.
Podľa mňa to bolo vo svojej podstate všade rovnaké, len mená, králi, veľmoži, hrdinovia svojej doby a situácie sa menia.
Ako sa dozvedáme z anotácie, uhorský kráľ pozve Bianku na hrad, dnes zrúcaninu, ktorá sa nachádza na rozhraní Turčianskej kotliny a Veľkej Fatry. O aký hrad ide? Čo nám prezradíš o jeho histórií? Navštívila si ho predtým ako si začala román písať?
V minulosti bolo známe, že Uhorskí králi radi navštevovali naše hrady kvôli poľovačkám, pretože v bujných lesoch bolo vždy dostatok zveri a lov bol takmer vždy úspešný. Kráľovský lovci požívali vážnosť a aj hodnosti, či už to bola významná šľachta, kapitáni na hradoch, alebo napríklad sokoliari, pýšiaci sa výsadami, lebo lov skrátka patril medzi významné udalosti a bol výsadou kráľov a mocných.
Sklabiňa, patrila svojho času medzi kráľovské majetky a svojou polohou patrila medzi hrady, kde sa hojne poľovalo. Hneď oproti Sklabini na návrší je ďalšia zaniknutá malá pevnosť a v blízkosti ďalší hrad Turčianskej župy - Blatnica, ktorá bola inšpiráciou k napísaniu knihy. Priamo na hrade som nebola, ale popod som prechádzala, a videla som dolinu a lesy v okolí, takže si viem živo predstaviť, čo sa tam mohlo odohrávať... A legendy, povesti, zaznamenané udalosti tiež sú nekonečnou studnicou inšpirácie.
Zároveň čitateľa prenesieš aj na územie Blatnice, kde sa v minulosti nachádzal hrdo sa týčiaci hrad, z ktorého zostala dnes tiež už len zrúcanina. Kto kedysi panoval tomuto územiu? Stretne sa čitateľ s touto postavou aj v románe Právo na lásku?
Určite sa môže stretnúť s rodom Revaiovcov, ktorí tento hrad v opisovanom období vlastnili, rovnako sa môže stretnúť s Vladislavom Jagelom, s palatínom Imrichom Perénim, Annou de Foix, a mnohými ďalšími postavami z dejín, ktorí sa príbehom síce mihnú, ale skutočne existovali a ich prítomnosť a činy tvorili naše dejiny.
Čo ťa inšpirovalo k napísaniu tohto príbehu? Kedy si pocítila nutkanie vložiť ho na papier a nechať ho ožiť aj pred čitateľmi?
Ako som už spomínala, bola to legenda o mníchovi, ktorí skončil zamurovaný vo veži a tiež legenda o Revaiovej prvej manželke, ktorá tam skončila tiež a dodnes sa ako duch túla chodbami na hrade. Vraj je stále tu s tam na chodbách počuť nešťastný nárek jej i jej dieťaťa. Už pri štúdiu a hľadaní informácií ku knihe Viazaný prísahou som vedela, že jedného dňa práve tieto skutočnosti vložím do ďalšieho príbehu a priznávam, nemyslela som si, že to príde tak skoro. Zvyčajne to nechám dozrieť, no príbeh Bianky a Damiena sa pýtal na papier a ja som sa nechala viesť. To že som si túto legendu trochu prispôsobila, mi snáď čitatelia odpustia.
Ako dlho si knihu písala?
Knihu som písala asi 5 mesiacov, no pred tým som dva mesiace len čítala všetko možné, čo sa dalo nájsť o Sklabini, o Révaiovcoch, o Anne de Foix, o Vladislavovi Jagelovi, o poľovníctve v stredoveku, o legendách a histórii hradov Sklabiňa, Blatnica, o francúzskej histórii, o histórii a geografii francúzskych hradov a panovníkov v tom období... a podobne...
Aké pocity si zažívala pri písaní? Stalo sa ti, že ťa dej natoľko rozcítil, že si si aj poplakala?
Plakala som takmer vždy, keď sa som sa vžila do deja s nadbytkom emócií. Tu a tam sa moja rodina pristavila, že čo mi je a ja že ... „však píšem“! Ale presne o tom to je, píšem srdcom, keď sa moje postavy tešia, teším sa s nimi, keď plačú, slzím s nimi, fakt, že veľmi...
Pre koho je kniha určená? Kto si pri jej čítaní zrejme príde na svoje? Ocenia ju milovníci histórie rovnako ako nadšenci romantických a ľúbostných románov?
Tí, ktorí moje príbehy poznajú, vedia, že sa v každej knihe sú nielen emócie, láska a zrada, ale aj historické udalosti, ktoré sa mi podarilo dohľadať a vložiť do knihy. V niektorých je toho z histórie viac, v niektorých menej. V novinke Právo na lásku je toho tak akurát. Myslím si, že všetci si prídu na svoje a nájdu si v nej, čo ich zaujme najviac, či už je to romantický príbeh, či historické súvislosti spojené s Vladislavom Jagelom a Annou. Musím však prezradiť, že som túto knihu písala s pôžitkom, aký som už dlho nezažila. Prebudil ma v noci, i o tretej ráno a ja som mu neodolala a písala...
Kde sa s tebou čitatelia môžu v najbližšej dobe stretnúť? Chystáš nejaké besedy pri príležitosti tejto čoskoro vydanej knihy?
Problém je Covid 19, určite sa budem snažiť dobehnúť resty a navštíviť opäť všetky odsúhlasené mestá od Vranova po Nové Zámky, ak to bude čo i len trochu možné, no neohrozím ani čitateľov, ani svoju rodinu. Máme pripravované besedy, avšak dnes neviem povedať, či sa aj uskutočnia a za akých podmienok. Skrátka, ideme v režime, čo bude to bude...
Plánuješ knihu Právo na lásku aj pokrstiť? Môžu sa čitatelia tešiť, že sa s tebou stretnú pri tejto príležitosti?
Čo bude, to bude...
Jedná sa o tvoj dvadsiaty román. Ako sa cítiš po toľkých napísaných knihách? Vnímaš to tak, že už máš dosť skúsenosti alebo v tebe stále zotrváva pocit, že stále je sa čo učiť a vždy jestvuje niečo v čom sa ešte treba zlepšovať?
Určite nemám pocit, že mám dosť skúseností. Práve naopak. S každou ďalšou knihou sa vo mne stupňuje pocit, že toho viem tak strašne málo, a že som si nenaštudovala dosť, že som stále mohla niečo vylepšiť, niečo pridať, aj keď viem, že som tomu príbehu dala všetko, čo som v daný čas mohla. Tiež pocit pri vydaní novej knihy je stále rovnaký, či to je prvá, desiata, dvadsiata... Napísala som to dobre? Mohla som to napísať lepšie? Inak? Ako ju prímu čitatelia?
Tŕpnem ako pri prvotine... a rovnako sa teším, ako by bola prvá, no potom si uvedomím, že som to urobila presne tak, ako si to príbeh pýtal, a že som to urobila najlepšie ako som v daný čas vedela. Pri toľkých knihách je skrátka fakt, že jednému sa bude páčiť najviac tá posledná, iný na to bude mať iný názor. Koľko ľudí toľko chutí a aj o tom tvorba je... Môžem len dúfať, že Právo na lásku naplní očakávania čitateľov a bude sa im dobre čítať, nesklame ich. Viac ako autorka vo svojom žánri nečakám, aj keď príjemne potešia správy, maily, komentáre pri mojich knihách, že sú čitatelia spokojní...
V taký čas mám vždy dôvod na radosť a motiváciu hľadať, študovať, tvoriť, lebo viem, že niekomu prinesiem radosť, príjemný pocit, možno niečo nové, možno odkryjem niečo, čo dovtedy nevedel, možno ho nejakým spôsobom inšpirujem, aby navštívil miesta pohnuté našou históriou, možno si iba tak oddýchne a povie si, že strávil príjemný deň či večer s peknou knihou... A to je viac ako dosť.
Mojim úmyslom nie je vysvetľovať históriu, poúčať, na to strašne málo viem, mojou motiváciou je prežiť príjemné chvíle pri čítaní romantického príbehu so všetkými emóciami a možno vzbudiť záujem dozvedieť sa viac...
Patríš medzi neobľúbenejšie a najpredávanejšie slovenské autorky súčasnosti. Tvoje knihy sa tešia mimoriadnej obľube nielen u nás, ale aj v susedných Čechách. Čo je tvojim receptom na úspech?
Ďakujem, úprimne povedané, nečakala som, že historické romance z našej minulosti oslovia toľkých čitateľov, ale som za to nesmierne vďačná. Oni mi dali možnosť tvoriť, a nielen to, sprostredkovali mi možnosť odhaľovať našu minulosť, učiť sa, objavovať, odrývať nádherné legendy, o ktorých som nemala tušenia.... A je to nádherná práca.
A recept? Ingrediencie neviem definovať, môžem iba napísať to, čo robím, že tvorím skutočne srdcom, píšem o tom, čo ma teší, píšem to, o čom rada čítam a chcela by som o tom čítať v iných knihách... Vždy som chcela a vždy budem rada písať... Smiať sa pri tom, plakať, trpieť s hrdinami mojich kníh, tešiť sa s nimi.. .
Máš už teraz nápady ďalšiu knihu? Na čo sa čitatelia môžu tešiť v budúcnosti?