Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Luci Č.

ROZHOVOR: Slovenská spisovateľka Tatiana Macková a jej svet kníh

Tatiana Macková patrí k vynikajúcim slovenským spisovateľkám, ktoré sa do povedomia čitateľov a priaznivcov kníh dostali práve vďaka jedinečným románom odohrávajúcim sa najmä v minulosti.





✬ ✭ ✮ ✯


Tánička, tvoja tvorba je veľmi rôznorodá. Nezameriavaš sa len na jeden žáner, práve naopak. Tvoje príbehy sú jedinečné a čítajú sa skoro sami. Povedz, čo ťa priviedlo k písaniu? Aké boli tvoje začiatky?


Ďakujem za pochvalu, Lucka. Ak sa dá za začiatok písania považovať nedokončená detektívka z detstva, tak som začala písať dosť skoro. No dlhé roky potom som si príbehy vymýšľala bez toho, aby som ich zapisovala. Len tak, pre skrátenie dlhej chvíle. V puberte som trochu koketovala s básničkami, ktorými som vyjadrovala svoje pocity. Písanie ma vždy upokojovalo. Ako silný introvert som sa nezvykla zverovať ľuďom, ale papieru. Ten to mlčky prijal, neprotestoval ani nemudroval, iba tu pre mňa vždy bol. A to zafungovalo aj teraz vo vyššom veku, keď odrástli synovia a ja som musela niečo so sebou začať robiť.


_

☆ Momentálne máš na konte štyri krásne knižky, čoskoro ti vyjde nová a samozrejme určite pracuješ na ďalších. Ako to však bolo s tvojou prvotinou Syn lesov? Čo ťa inšpirovalo k jej napísaniu? Patríš k veľkým milovníkom fantasy žánru?


Fantasy veľmi vyhovuje mojej zasnívanej povahe v znamení Rýb. Opantalo ma práve vďaka mojim deťom. Starší syn bol presne vo veku Harryho Pottera, keď objavil prvú knihu. Čudovala som sa, ako to vôbec môže čítať, a navyše s takým obrovským záujmom. No len čo som s chlapcami sedela v kinosále a za zvukov úžasnej hudby sa spod rockfortského stropu začali zlietať kŕdle sov, bola som stratená aj ja. Príbeh ma chytil natoľko, že som sa dokonca pustila do čítania kníh. Synovia s Harrym rástli, mladšiemu láska k fantasy príbehom zostala, a mne tiež. Každému, kto týmto žánrom pohŕda, vysvetľujem, že fantasy sú predsa všetky rozprávky, s ktorými sa my či naše deti stretávame.

O Synovi lesov hovorím, že má v mojom srdci špeciálne miesto, lebo je prvý. Je nedokonalý, trochu naivný, potreboval by zopár úprav, ale mám ho rada. Jednak preto, že to bol môj vôbec prvý dokončený pokus o knihu, potom preto, lebo je to fantasy a zvlášť preto, lebo je mojím holdom stromom. Je akýmsi vyjadrením mojich snov. Už som kdesi hovorila, že som ho napísala v šialenom tempe prakticky za dva týždne, lebo som chcela stihnúť termín uzávierky literárnej súťaže. Stihla som, potom som skolabovala a Syn lesov sa dostal do finále. Síce rozhádal porotu, z ktorej jeden člen vyhlásil, že je to profesionálne napísané fantasy, vhodné na vydanie, zatiaľ čo ďalší porotca text zatratil pod čiernu zem a mňa ako autorku pourážal, ako sa len dalo. Nech je ako chce, Syn lesov ma odštartoval. Odvtedy mám z času na čas písací „absťák“, kedy jednoducho musím nájsť tému a pustiť sa do nej.


_

Písanie je úžasná umelecká činnosť, či už ide o poéziu alebo prózu, a je rovnako obdivuhodná pri náučnej a odbornej literatúre. Čo znamená pre teba, Tánička? Je tvojim osobným vyjadrením?


Písanie je pre mňa relax, oddych, záchrana, ale niekedy aj úplne vyčerpávajúca činnosť, lebo len čo sa dostanem do inej reality prežívaného príbehu, mám problém vracať sa z nej do skutočnosti. Ísť do roboty a normálne fungovať. A je tiež spôsobom, ako vyjadriť svoje pocity a názory. Mnohé z postáv vyslovujú to, čo si myslím.


_

☆ Vo svojej tvorbe sa výrazne zameriavaš na históriu Slovanov. Je to veľmi zaujímavá a výnimočná téma. Prečo si sa rozhodla venovať vo svojich knihách práve tomuto historickému obdobiu? Čím si ťa slovanské dejiny získali?


Čím staršia história, tým ma viac fascinuje. Práve tým, že vďaka nedostatku informácií dáva obrovskú možnosť pre fantáziu. Samozrejme pri snahe zachovať všetky známe fakty. A slovanské dejiny sa ma ako Slovenky aj bytostne dotýkajú.


_

☆ Milica a knieža – to je jedna z tvojich kníh, ktorá zachytáva práve toto obdobie a prvá zo série príbehov Nitky osudu. Príbeh je vynikajúco spracovaný, plný histórie, faktov, jedinečných postav, ich osudov a osobných príbehov v ceste za šťastím a láskou. Ako vznikla táto kniha? A samozrejme, ako sa zrodil jej príbeh? Čo ťa podnietilo a inšpirovalo?


Milica a knieža začala vznikať pod pracovným názvom Kráľ v čase, keď som po dopísaní knihy Piate prikázanie pociťovala potrebu pustiť sa do čohosi nového. Tak som hľadala inšpiráciu. Na internete, v knihách. Aj som sa chvíľu hnevala, že ma nič neohúrilo a nezaujalo, až kým som neotvorila publikáciu Postavy veľkomoravskej histórie. Na samom začiatku bola časť venovaná Samovi. Najprv som tie stránky iba prehodila, potom som sa k nim vrátila. A bolo to! Záhadný muž z našej histórie, úspešný bojovník aj obchodník, schopný panovník, ktorý dokázal v tej dobe narobiť vrásky kráľovi mocnej Franskej ríši. Začala som hľadať údaje a fakty, tých však bolo žalostne málo. Prečítala som si niekoľko hypotéz, ktoré historici vyslovili o jeho pôvode, o jeho mene, o tom, odkiaľ pochádza. A ajhľa, dvere do inej reality sa pootvorili, a ja som uvidela príbeh. Aspoň v jeho hrubej podobe. Lebo často sa mi stáva, že zamýšľam niečo úplne iné, než sa z toho vyvŕbi a moje postavy mi prejdú cez rozum.


_

☆ Ďalšou tvojou druhou, nemenej jedinečnou knihou, zo série príbehov Nitky osudu o živote slovanských panovníkov, je Tieňohra. Tento úžasný román je voľným pokračovaním románu Milica a knieža, v ktorom čitateľ nájde lásku a predovšetkým veľa histórie. Je to príbeh z dávnych čias, kedy Slovania museli znášať vpády Avarov a časy, keď k nim zavítal franský kupec Samo. Ako sa zrodila táto kniha? Aké pocity si prežívala pri jej písaní?


Tieňohra naozaj na Milicu nadväzuje iba veľmi voľne. Jediným pojivom je pokrvná línia. Páčila sa mi totiž myšlienka, že Mojmír a Pribina, hoci nie sú príbuzní (aspoň v mojom príbehu, lebo ani toto nie je historikom jasné), sú vzdialenými Samovými potomkami. Preto kniha začína Samovou smrťou, ktorá znamenala aj zánik jeho ríše. Potom sa dej prenesie o dvesto rokov do čias rozkvetu Nitrianskeho kniežatstva. Keďže pochádzam z nitrianskeho kraja, postava Pribinu mi vždy bola blízka, možno preto som si ho pri písaní veľmi obľúbila. Ani o ňom či Mojmírovi sa tiež nevie veľa dôležitých faktov. Iba také tie základné. No a ja by som chcela vedieť, ako žili, či mali manželky, deti, priateľov. Ako to vlastne vyzeralo v dobe, keď na našom území bolo kresťanstvo čímsi vzdialeným a ľudia uctievali prírodu a svojich predkov. Preto som urobila to, čo predtým – čo som mohla, som si zistila a okolo chudobnej kostry faktov som vystavala príbeh, plný fikcie.




_

Už onedlho uzrie svetlo sveta tvoj celkovo piaty a zároveň tretí román z tejto série - Každý si nesie svoj kríž, ktorého vydanie je naplánované na október tohto roku. Čo prezradíš o tejto svojej knihe? Ako sa ti písala? Na čo sa môžeme tešiť?


Kniha je priamym pokračovaním Tieňohry, ktorá skončila útokom na Nitru a útekom Pribinu z nej. Každý si nesie svoj kríž je názov, skrývajúci dvojzmysel. Je to totiž príbeh o nepriaznivom osude Nitranov (majú kríž vo význame „trápenie“), a súčasne o tom, že sú nútení prijať kresťanstvo alebo zomrieť (tu je kríž ako symbol kresťanstva). Čitateľ bude sledovať Pribinovu odyseu po Európe, život porobených obyvateľov Nitrianskeho kniežatstva, ale aj moravských dobyvateľov. Tých posledných som sa snažila vykresliť nielen ako tvrdých vojakov, ale tiež ako obyčajných ľudí, schopných lásky. Nešlo mi o nenávisť, ale o život mužov, žien a ich rodín, ktorí sa stretli za ťažkých čias, kedy museli prekonať nevraživosť, bolesť aj smútok a vyrovnať sa s realitou doby, ak chceli vôbec prežiť.


_

A ako je to s hľadaním historických skutočností a prameňov potrebných pre tvoje písanie? J Odkiaľ čerpáš informácie? Je pre teba náročné nájsť nevyhnutné historické podklady týkajúce sa konkrétnych udalosti alebo faktov zo života Slovanov?


Využívam internet a rôzne publikácie. Najužitočnejšia pre mňa bola práve kniha Postavy veľkomoravskej histórie, kde som našla veľa informácií. Problémom je, žiaľ, nespoľahlivosť mnohých zdrojov alebo absolútne zjednodušovanie údajov. Preto mám niekedy dilemu, čomu môžem veriť a jednoducho sa musím rozhodnúť pre tú - ktorú informáciu.



☆ Ďalším tvojim skvelým knižným výtvorom je historický triler Piate prikázanie – Nezabiješ. Aký máš vzťah k tejto tvojej knihe? Čo ťa motivovalo k jej napísaniu? Akému obdobiu a téme sa v nej venuješ?


Piate prikázanie sa odohráva v trinástom storočí na juhu Francúzska, potom sa dej presúva na územie dnešného Španielska. Možno by som ho nenazvala trilerom, aj keď sa v ňom vyskytuje zabíjanie a prenasledovanie. Sledujeme tu príbeh osirelého chlapca, ktorý nájde vzdelanie aj oporu v cirkvi a stane sa kňazom. Ako mladý muž, plný ideálov a krásnych predsavzatí je prevelený do Languedocu, kraja v oblasti zvanej Okcitánia. Pre cirkev ide o problematickú oblasť, kde prekvitá tzv. katarská viera. Tu sa hlavný hrdina stáva svedkom zahájenia prvej križiackej výpravy na území Európy, kde kresťania vyvražďujú kresťanov, porušujúc tým jedno z Božích prikázaní – to piate. Čo vidí a zažije, mu obráti život naruby. V podstate som na pozadí jeho príbehu chcela poukázať na myšlienky katarov, ich prenasledovanie a zabíjanie, ktoré pokračovalo celé stáročia. Na celú túto udalosť som natrafila čírou náhodou, keď som na internete objavila vetu „Zabite ich všetkých, Boh svojich rozozná.“ Tak totiž znel príkaz opáta, ktorý viedol vypálenie a vyvraždenie mesta Béziers.


_

Kníhkupectvá na Slovensku sú plné najrozličnejších kníh a najrozličnejších žánrov. Čo si ty osobne rada prečítaš? Dávaš si pri výbere záležať? Čo ťa vie zaujať?


Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že rada čítam historické, dobrodružné a fantasy príbehy. Obľubujem aj detektívky, hlavne od Dicka Francisa. A literatúra faktu ma tiež dokáže zaujať.


_

Pracuješ momentálne na niečom? Alebo na čo sa môžeme tešiť v budúcnosti?


Vydavateľ má ešte jeden môj rukopis so slovanskou tematikou, a to o kniežati Koceľovi, Pribinovom synovi. Tu sa uzavrie Pribinov život a čitateľ môže sledovať príbeh jeho syna, tak málo známeho bežnému človeku. Pritom to bol panovník, ktorý významom v ničom nezaostával za takými menami ako Pribina, Rastic či Svätopluk. Len učebnice dejepisu ho spomínajú menej, než by si zaslúžil. Netuším však, kedy vyjde. Možno o rok? Nechcem nič zakríknuť.

A momentálne mám predstavu o niečom, do čoho by som sa mohla onedlho pustiť. Najprv musím dať dokopy zopár kníh a získať z nich potrebné informácie. Ochotne mi v tom pomáha pani Némethová z Petržalskej knižnice, za čo som jej veľmi vďačná.


_

Čo pre znamená byť spisovateľkou? A práve tu na Slovensku, ako vnímaš podmienky pre súčasných slovenských spisovateľov? Aké možnosti má podľa teba začínajúci autor?


Lucka, ja hovorím, že sa necítim byť spisovateľkou. Píšem pre radosť. Písanie ma neživí, na to mám prácu, písanie ma iba upokojuje a pomáha mi. Necítim sa byť kompetentná ani na hodnotenie podmienok na Slovensku ako takých. Viem len to, čo som doteraz vypozorovala. Začínajúci autor má pramalú šancu na našom trhu preraziť. Mnohí neznámi autori majú obrovský problém vôbec nájsť vydavateľstvo, ochotné ísť do rizika so „zelenáčom“, pri ktorom nemá záruku zisku alebo aspoň čo najmenších strát. Odkedy píšem, spoznala som zopár vynikajúcich slovenských autorov, takmer neznámych nášmu čitateľovi. Ten totiž radšej siahne po osvedčených, zvučných menách spoza hraníc.