Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Luci Č.

ROZHOVOR: Spisovateľka Laura Ensi: Písanie je jediná činnosť, v ktorej sa „cítim doma“




Laura Ensi je mladá talentovaná autorka, ktorá sa presadila na slovenskej literárnej scéne vďaka originálnym fantasy príbehom, ktoré si hneď po vyjdení získali množstvo priaznivcov. Tí už teraz netrpezlivo očakávajú, ako bude séria Spoločenstvo pokračovať, pretože ako sama prezradila, druhým dielom rozhodne nekončí.


Laura má mnoho plánov do budúcnosti, no v rozhovore sa dozviete aj to, aké boli jej spisovateľské začiatky, ktorí známi autori mali vplyv na jej tvorbu a sen vydať raz vlastnú knihu.

A ten sa vďaka láske k písanému slovu a pevnému odhodlaniu napokon stal skutočnosťou.




 

  • Laura, si úspešná mladá autorka, napriek svojmu mladému veku máš na konte už dve vydané knihy, ktoré si získali veľmi pozitívne ohlasy u spokojných čitateľov. Ako to však všetko začalo? Ako si sa dostala k písaniu?


Písaniu som začala intenzívne venovať ešte ako štrnásťročná, v prvom ročníku na gymnáziu. Písanie ma vždy bavilo, na základnej škole som sa vždy najviac tešila na slohy alebo tvorenie básní. V tých časom som ešte navštevovala aj základnú umeleckú školu, kde som vždy trávila celé poobedia, občas aj s dlhšími pauzami, kedy sa mi neoplatilo chodiť domov. A tak som sa jedno také poobedie vybrala do papiernictva, kúpila som si zošit a začala som písať svoj úplne prvý príbeh. (Doteraz ten zošit mám). V posledných ročníkoch na ZŠ a počas celej strednej som bola extrémne vášnivou čitateľkou, za týždeň som dokázala zhltnúť aj sedem kníh. Boli to práve knihy, ktoré ma nakoniec doviedli k môjmu snu stať sa spisovateľkou. Tak ako som v to jedno popoludnie začala, som aj potom dlhé roky pokračovala. Občasným písaním príbehov do A5kového zošita a najmä rukou. Až v prvom ročníku na strednej, keď som dostala svoj prvý notebook, som po prvý raz napísala poviedku vo worde a tak som sa začala písaniu venovať na úplne inej úrovni a častejšie.


  • Presadiť sa nie je jednoduché a v spisovateľskej sfére obzvlášť, navyše keď niekto ešte len začína. Vydavateľstvá veľmi prísne zvažujú, ktorú knihu vydajú, a ktorú naopak nie. Aké boli tvoje začiatky? Ako by si to zhodnotila, keď sa na to teraz spätne pozeráš?

Ja som v tomto mala neskutočné šťastie. Naozaj. Stále tomu vlastne ani po tých dvoch rokoch nedokážem uveriť. V maturitnom ročníku som sa rozhodla, že cez „najdlhšie prázdniny svojho života“ konečne dokončím príbeh, ktorý som mala niekoľko rokov rozpracovaný. Bola asi polovica septembra, mne chýbalo zopár posledných kapitol a čuduj sa svete, na facebooku na mňa vybehla inzercia začínajúceho Vydavateľstva Maxim. Ich inzerát hlásal, že hľadajú nových neokukaných slovenských autorov a jediné, čo stačí je poslať im rukopis. Vtedy som si povedala, že to je moja šanca. Koncom septembra som svoj rukopis dokončila a poslala ho vydavateľstvu. Aby som bola úprimná, neposielala som ho tam s tým, že chcem svoj rukopis vydať. Práve naopak, dúfala som v spätnú väzbu, aby mi niekto „vyššie“ postavený ohodnotil moje dielo, aby mi povedal, v čom sa zlepšiť, čo urobiť inak. Na moje veľké prekvapenie mi o tri mesiace prišla odpoveď, že môj rukopis je veľmi slušný a pokiaľ prepíšem zopár prvých kapitol, s radosťou mi ho vydajú. No viete si predstaviť moju radosť? A takto nejako sa to celé začalo.



  • Písanie je ušľachtilá činnosť, a keď si kniha nájde svojich čitateľov, je to splnený sen každého autora. Pre mnohých spisovateľov to je okrem iného aj vyjadrenie myšlienok a pocitov. Ako to však vnímaš ty? Čo pre teba znamená písanie?


Písanie pre mňa znamená úplne všetko. Písanie je jediná činnosť, v ktorej sa „cítim doma“. V prvom rade je to pre mňa únik z reality. Keď píšem, všetko vôkol mňa ide bokom. Všetky problémy, dotieravé myšlienky, všetky starosti. Som len ja a moja predstavivosť. Keď píšem, stávam sa niekým iným. Niekým, kto chce rozpovedať príbeh, niekým, kto chce odovzdať svetu akési posolstvo, niekým, kto chce pomôcť ostatným zabudnúť na ich problémy, tak ako na tie svoje zabúdam počas písania ja. Vytvoriť svoj svet alebo len zasadiť svoje postavy do toho už existujúceho, dať im mená, príbehy, život – to je niečo neopísateľné. Keď môžem vidieť ako sa moja predstava pretavuje do niečoho hmatateľného, do niečoho napísaného a odrazu začína existovať aj niekde inde ako v mojej hlave – to je pre mňa moment, kedy som ozaj šťastná.

  • Vo svojej tvorbe sa zameriavaš na fantasy žáner a tvoje knihy sú určené najmä pre mladých čitateľov. Prečo si sa rozhodla venovať práve fantasy? Vždy si mala blízko k tomu žánru?

Áno, vždy som inklinovala k žánru fantasy, no nie je to jediný žáner, ktorý píšem. Napísala som už aj množstvo poviedok, ktoré by sa dali zaradiť do Young adult žánru a neskutočne ma ich písanie baví. No ako som už uviedla, sú to zatiaľ len poviedky, krátke príbehy. Lenže keď píšem fantasy, dokážem ho rozpísať, pretože je toho veľa, čo chcem čitateľom povedať. Ako vyzerá ten svet, ako funguje, čo sa v ňom dá nájsť a prečo to tak je. A potom, každý z nás sníva o tom, že by chcel mať nejakú superschopnosť alebo by sa chcel meniť na nejaké zviera, či by vedel čarovať. Ja si toto prianie plním prostredníctvom mojich fantasy príbehov.




  • Laura, si autorkou kníh Spoločenstvo - Zrod vlčej bojovníčky a Spoločenstvo II. - Zrod vlčieho impéria. Zatiaľ ti vyšli tieto dve knihy, ale nepochybne máš v pláne ďalšie. Prezraď, o čom sú? Akému okruhu čitateľov by si ich odporučila?

Prvé dva diely Spoločenstva rozprávajú príbeh Raine Zair (neskôr Acary), ktorá žije v Spoločenstve ľudí obdarených schopnosťami premieňať sa na vlkov, havrany a myši. Ona sa narodila v Myšej komunite, no v deň svojich sedemnástych narodenín sa stáva alfa vlčicou Vlčej komunity a musí sa čelom postaviť svojej zodpovednosti. Raine sa zamiluje, získa nových priateľov, no zlo nikdy nespí a ona sa nakoniec ocitá v boji o holý život. V druhom diely sa snaží získať spojencov, aby mohla svojim nepriateľom čeliť naposledy a v plnej sile, no toto hľadanie ju zavedie na miesta, o ktorých nikdy ani nesnívala. Moje prvé dve knižné diela by som určite odporúčala skôr čitateľkám, aspoň teda, čo sa týka prvého dielu, vo veku tak od 13 rokov. Najmä preto, pretože prvý diel je zameraný na lásku, rodinné starosti a „zapadnutie“ do kolektívu. Je aj o hľadaní vnútornej sily a prekonávaní prekážok, to sa však začne odohrávať až v druhej časti prvého dielu. Druhý diel je „temnejší“, hlavná hrdinka sa stáva dospelou ženou a má pred sebou vojnu, v ktorej ak nezvíťazí, všetci na ktorých jej záleží, budú v ohrození. Hoci sa prvý diel páči viacej násťročným čitateľom, našiel svoju obľubu aj u „dospelákov“, preto obe moje knihy môže čítať naozaj každá veková kategória. Tým, čo prvý diel považujú za tínedžerský román odporúčam nelámať nad mojou sériou palicu a prečítať si aj ten druhý, ktovie, možno ich osloví viac.

  • Chystáš aj tretie pokračovanie? Alebo bude dielov o mnoho viac? Aké máš ešte plány s touto sériou?


Nechcem o tom veľa prezrádzať, pretože je to zatiaľ tajomstvo, o ktoré som sa podelila naozaj len s pár ľuďmi. No určite chystám ešte jedno pokračovanie Spoločenstva a ak sa pošťastí, budú aj ďalšie diely. Závisí však od toho, ako sa nakoniec rozhodnem príbeh smerovať a koľko času mu ešte budem ochotná venovať.

  • Kedy prišla myšlienka napísať túto sériu? Čo ťa inšpirovalo? Aký je príbeh zrodu týchto obľúbených kníh? :)

Ach, keby som sa teraz vrátila v čase do momentu, kedy som napísala prvú vetu tohto príbehu a povedala by som svojmu mladšiemu ja, že z toho raz bude kniha, asi by som vysmiala samu seba. Príbeh Spoločenstva vznikol ako poviedka. Ako veľmi narýchlo vymyslená a napísaná, sotva trojstranová poviedka na školskú literárnu súťaž, na ktorú ma zahlásila moja slovenčinárka na gymnáziu, a o ktorej som sa dozvedela deň predtým. Nemohla som sa z toho vykrútiť a tak mi nezostávalo nič iné, len niečo narýchlo napísať. Všetky príbehy, ktoré som mala vtedy napísané boli príliš dlhé, alebo som ich už predtým prezentovala. Preto som potrebovala nový príbeh, ktorý však bude dynamický a s nečakaným zvratom. A ako som sa tak v ten večer rozmýšľala, odrazu som pred očami mala dievča meniace sa na vlka, ktoré sa cíti odstrčené od celého sveta. Vtedy som si povedala: „Okej, s tým by sa dalo pracovať.“ Nechcela som však písať príbeh o vtedy veľmi populárnych vlkolakoch, ani o ľuďoch s chlpmi na tvári a dlhými pazúrmi. Nie, ja som chcela svet, kde sa ľudia dokážu zmeniť na to zviera, kde ním dokážu byť skrz-naskrz. Lenže stále mi príbeh čisto o vlkoch pripadal tak trochu suchý. A potom som sa rozhodla – nebudú v ňom figurovať len vlci, ale aj iné zvieratá. A tak som zvolila myši a havrany. Nakoniec som ľudí zadelila do týchto komunít na základe ich najvýraznejšej črty: Myši – skromnosť, Havrany – múdrosť a Vlci – odvážnosť. Tú súťaž som vtedy vyhrala a príbeh Raine Zair som odložila do šuplíka. O niekoľko mesiacov som však ten pomyselný šuplík otvorila a začala som písať ďalej, pretože príbeh Bielej vlčice mi jednoducho nedal spať.


  • Každý spisovateľ sa stretáva s pozitívnymi, ale aj negatívnymi ohlasmi na svoje knihy. Niekedy sú plné obdivu, inokedy sú vyjadrením emócii, za ktorými sa ukrýva doslova závisť alebo túžba uškodiť samotnému autorovi. S čím si sa ty doteraz stretla? Čo pre teba znamenajú kladné reakcie a ako sa naopak vysporiadávaš s kritikou?

Aj ja, ako snáď každý autor, som sa stretla aj s pozitívnymi aj negatívnymi ohlasmi na moju knižnú tvorbu. Musím poznamenať, že mňa kritika nedokáže odradiť. Ba naopak, posúva ma ďalej, núti ma sa stále zlepšovať a zamýšľať sa nad tým, čo bolo zle a prečo to tak bolo. Nie, neberiem si k srdcu úplne každé jedno kritické slovo, niekedy si poviem, že sa to človeku prosto nepáči a ja s tým nemám čo urobiť. Ak sú však slová kritiky opodstatnené, dokážem ich prijať s vďakou a na základe nich sa do budúcna zlepšiť. Podobne som pracovala aj pri písaní druhého dielu. Zopár ľudí mi pri jednotke vytklo, že je tam málo kontaktu s vedľajšími postavami, že sa celý dej točí len okolo hlavnej postavy. Zamyslela som sa nad tým a v druhom diely som sa začala viac venovať aj vedľajším postavám. Či už sa mi v tom podarilo zlepšiť, to už musí posúdiť čitateľ. Čo sa týka pozitívnych ohlasov, som za ne neskonale vďačná. Každá jedna recenzia ma dokáže zahriať pri srdci a povzbudiť v tom, že to, čo robím má nejaký význam. Najmä ak mi čitatelia píšu, že moja kniha je jednou z ich najobľúbenejších. Vtedy mám chuť skákať po plafón a občas ľutujem, že neexistuje silnejšie slovo ako „ďakujem“, ktorým by som mohla vyjadriť svoju vďaku. A tu je z mojej strany aj malá prosba. Nebojte sa napísať svoj názor či už ako recenziu na internetové kníhkupectvá alebo na goodreads, alebo na bookstagram. Vaše slová sú dôležité a dokážu autora posunúť vpred a zlepšiť mu deň. A nebojte sa ani kontaktovať mňa, či už s nejakou otázkou ohľadom mojej knižnej tvorby alebo aj s tým, ak mi chcete napísať váš názor. Každej jednej správe sa vždy poteším.




  • Mnohí snívajú o tom, že sa im podarí preraziť v rovnakej sfére ako tebe. O tom, že napíšu vlastnú knihu, ktorá sa bude tešiť obľube a získa si množstvo čitateľov. Čo by si im odporučila? Aké sú tvoje rady pre začínajúcich spisovateľov? Čo tebe najviac pomohlo predtým, ako sa ti podarilo vydať prvú knihu?


Ľuďom, ktorí snívajú o tom stať sa spisovateľom odporúčam toto: píšte, píšte, píšte. Nech je to aj zlé, nech to nemá hlavu-pätu. Nech sú to len úryvky, vaše myšlienky, to, čo chcete zo seba dostať. Nie všetko musí mať začiatok a koniec. Nie všetko musí byť na prvýkrát perfektné. Dôležité je, že vás to baví. A hlavne, nebojte sa kritiky. Nenechajte sa ňou požierať, ale načerpajte z nej silu. Neberte si ju osobne, pozrite sa na ňu objektívne a potom opäť píšte, píšte, píšte.


  • Zvažovala si možnosť, že by si sa niekedy v budúcnosti venovala aj nejakému inému žánru? Láka ťa táto myšlienka alebo zostaneš verná fantasy?

Áno! Určite by som sa chcela venovať aj inému žánru ako je fantasy, najmä už vyššie spomínanému Young adult, teda takzvanej beletrii pre mládež. Nevadilo by mi však ani písať „oddychové“ knihy pre dospelých, také, v ktorých človek môže ujsť pred svojimi problémami. No, čo sa týka fantasy, tento žáner bude u mňa vždy na prvom mieste.


  • Každý autor má zvyčajne nejaké “rituály“, ktoré mu pomáhajú pri písaní? Niekto počúva hudbu, inému zase hudba prekáža. Máš aj ty nejaké zvyky, ktoré ti pomáhajú pri písaní alebo povzbudia tvoju múzu? :)

U mňa je to zakaždým odlišné. Občas k písaniu potrebujem hudbu, inokedy ju neznesiem, pretože ma príliš vyrušuje. Pri počúvaní hudby mi však zväčša napadajú tie najlepšie myšlienky, takže ak ma niekto vidí kráčať po ulici so slúchadlami v ušiach a neprítomným výrazom, pravdepodobne vymýšľam nový svet alebo si predstavujem záverečnú bitku. Mojím jediným pravidlom pri písaní je, že musím byť sama. Musím mať ten pocit pokoja, toho, že sa nikto okolo mňa neobšmieta, že na mňa nikto nečaká. Najlepšie sa mi píše vtedy, keď nemám ani žiadne povinnosti – preto som najkreatívnejšia v lete a počas prázdnin. Keď mám školu, veľmi ťažko sa mi sústred