Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Luci Č.

ROZHOVOR: Spisovateľ Juraj Thal: Písanie je pre mňa spôsob vyjadrenia svojich myšlienok, pocitov



Juraj Thal je talentovaný slovenský spisovateľ a autor krimi-trilerov. V roku 2016 debutoval knihou Nôž, ktorá si okamžite získala množstvo priaznivcov a pozitívnych ohlasov. Po nej nasledovali ďalšie dve nemenej úspešné knihy a ako sám prezradil, čitatelia sa majú na čo tešiť aj v budúcnosti.

Ako však začínal? A čo ho priviedlo k písaniu? Aj to sa okrem iného dozviete v rozhovore. 🙂 👇👇


 

Beseda v žilinskom Martinuse

  • V minulosti ste pôsobili v metalovej skupine Thalarion ako spevák, klávesák a autor väčšiny textov. Dá sa povedať, že už niekde tu sa začala vaša spisovateľská kariéra. No texty piesní sú predsa len niečo iné ako kniha. Vždy ste chceli byť spisovateľom? Kedy ste sa rozhodli, že napíšete knihu?

Nenazýval by som to hneď spisovateľskou kariérou, o tej sa mi vtedy ani nesnívalo. Áno, keďže som aktívne účinkoval v tejto skupine (predtým v iných), mal som okrem spevu a klávesov na starosti lyrickú časť – teda texty. Písal som ich už aj v mojich predchádzajúcich skupinách, nie len v Thalarione, možno som s textami začal niekedy koncom osemdesiatych rokov. Isteže, napísať napríklad 24 veršový text je iné, ako napísať rozsiahly knižný rukopis. Hlavne o inom. Moje texty sa pohybovali v lyrickej rovine, odhaľovali temné stránky duše, nostalgické spomienky, pohľady do najzadnejších zákutí ľudského mozgu, v ktorých môže driemať nepredstaviteľné zlo a hrôza. Ako som už naznačil, byť spisovateľom mi v tom období ani len nenapadlo. Celé to prišlo úplne spontánne, fakticky, keď som začal písať svoj prvý rukopis (Nôž), Thalarion už osem rokov neexistoval.


  • No okrem písania hudobných textov ste v tej dobe pôsobili aj ako externý redaktor a pravidelne prispievali do hudobných časopisov undergroundovej scény. Čomu ste sa vo svojich príspevkoch venovali? Nechýba vám to?

Vo väčšine prípadov som recenzoval metalové albumy a robil rozhovory so zahraničnými skupinami. Šéfredaktori fanzinov ma sami oslovili, či by som mal chuť podieľať sa na niečom podobnom. Neodmietol som. Tiež som do týchto časopisov napísal niekoľko rozsiahlejších článkov, ktoré sa týkali hlavne mytológie, démonológie a kozmogónie z čias „pohanstva“. Tieto historické okienka úzko súviseli aj s hudbou, keďže mnoho metalových skupín sa textovo venuje práve „pohanskej“ tématike. A či mi to teraz chýba? Ani nie. Hlavne už na písanie podobných vecí nemám čas.



Krst knihy Dom na kopci

  • Hovorí sa, že začiatky nebývajú jednoduché, neplatí to ale vždy. Aké boli tie vaše?

Samozrejme som s písaním románu nemal najmenšie skúsenosti. A bezpochyby išlo u mňa o úplne novú skúsenosť. Tiež som si nesadol k počítaču a nepovedal som si, že teraz napíšem niečo perfektné a dokonalé, čo každému čitateľovi nakopne zadok. Iba som si zapisoval rôzne postrehy a veci, s ktorými som sa denne stýkal. Nakoniec som príbehu dal hlavu a pätu, ucelil ho do konceptu a poslal vydavateľstvám. Od tej chvíle až k samotnému vydaniu knihy to však bol veľmi dlhý proces.


  • V roku 2016 ste debutovali detektívnym románom Nôž, ktorý si hneď po vyjdení získal množstvo priaznivcov. Je to psychologický pohľad do duší dvoch nerozlučných kamarátov, ktorých priateľstvo sa skončí smrťou. Ako vznikala táto kniha? Čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?

Inšpiráciu som vôbec nemusel hľadať, prišla ku mne sama. Vlastne dlhodobo chodievala. A to v podobe jedného mladíka s permanentnými sklonmi k sebapoškodzovaniu v závislosti na alkohole, drogách a iných faktoroch, viac- menej sociálnych. Ako zdravotník som sa s ním stretával často, a fakt ma to už začalo iritovať. Nuž mi skrslo, že o ňom napíšem, veď takého človeka nestretneš len tak bežne. V knihe Nôž som ho literárne zavraždil, aby som aspoň týmto spôsobom mal od neho pokoj. Nôž de facto nebol primárne plánovaný ako krimi román. Tá detektívna zápletka sa mi tam skôr iba hodila, akoby som mal príbeh vystavať priamo na nej. Skôr ide o pohľad do mysle a správania sa dvoch lúzrov stojacich na okraji spoločnosti, ktorí za zvláštnych okolností prídu o život.


  • Po úspešnom debute vám vyšiel napínavý krimi-triler zo slovenského prostredia - Nenávisť. Je to prvý diel zo série Leo Legen, pomenovanej po svojráznom detektívovi, ktorý je ústrednou postavou príbehu. Ten sa púšťa do nového prípadu po tom, ako v lesoch nad Nitrou, v pivnici jednej z chát nájdu zhorené telo muža a tajomný odkaz. Odkiaľ ste čerpali inšpiráciu? Zavedie príbeh čitateľa aj na nejaké známe miesta v Nitre?

So skupinou Thalarion sme v roku 2000 vydali CD, ktoré sa volalo „Four Elements Mysterium“ (Tajomstvo štyroch živlov). A ja som si povedal, že prečo nenapísať knihu, v ktorej by páchateľ vraždil práve podľa týchto štyroch elementov? Ale tu už asi spojlerujem. Už samotná realizácia týchto vrážd a zápletka sú fikcia. Dej príbehu sa rozprestiera vo viacerých lokalitách, nie iba v krajskom meste. Preto sa okrem ulíc Nitry čitateľ dostáva aj na lokality v pohorí Tribeč (chata, poľovnícky posed atď.), no s príbeh súvisia aj miesta v Rakúsku, Peru, Dánsku či Švédsku.



  • Šesť mesiacov po uzatvorení prípadu sériových vrážd spod Zobora sa policajný vyšetrovateľ Leo Legen vracia do terénu a to práve v krimi-trileri Dom na kopci. Tento krát pátra po vrahovi mladého dievčaťa, ktoré sa našlo ukryté pod hromadou lístia v Huntáckej doline. Mali ste v pláne napísať knihu s týmto príbehom už dávno? Alebo táto myšlienka prišla náhle a nečakane?

Myšlienka na tento príbeh vznikla podľa jednej fotografie môjho dlhoročného kamaráta Jaromíra Bezruča, ktorý je aj autorom fotografií pre obálky kníh Nenávisť a Dom na kopci. Boli na nej zachytené dve dievčatá v ošarpanej izbe stojace pred starým oknom. V ich výrazoch sa odrážala skleslosť, strach, beznádej. Hľadeli von na les, akoby na slobodu, únik z miesta, na ktorom boli zatvorené. Domyslel som si k tomu, že by mohlo ísť o reedukačné centrum, vybral som mu lokalitu, vymyslel k jednej jedinej fotografii príbeh. Aby to nebolo jednoduché, preplietol som ho inou zápletkou, a to zmiznutím Legenovej dcéry.


  • Je jasné, že autor do svojich kníh prenáša aj sám seba, svoje názory, myšlienky a postoje. Tie sa stávajú mnohokrát súčasťou postáv, ktoré sa o to viac stávajú ľuďmi z mäsa a kosti. Autor im vdýchne autentickosť, nedokonalosť a nestálosť, takú prirodzenú pre ľudskú povahu. Majú právo chybovať práve tak, ako skutoční ľudia. Má postava Lea Legena niečo z vás? Podobáte sa na seba v niektorých vlastnostiach? Alebo je jeho charakter stvorený čisto iba vo vašej fantázií?

Leo Legen, protagonista mojich kníh, je dosť svojský. Hoci ide o vymyslenú postavu, nebojím sa povedať, že som doňho vdýchol veľký kus svojej vlastnej osobnosti, a to najmä preto, aby sa mi lepšie pracovalo s jeho myšlienkami a pocitmi. Ide hlavne o nadmerné fajčenie, sarkazmus, časté ironické komentáre, u štyridsiatnika zhumpľované telo, čo je presne môj prípad, a rozhodne nie som žiadny hypochonder. Veľký dôraz som však kládol na jeho svetlé stránky, ľudskosť a empatiu. Legen je človek balansujúci na váhach, raz negatívny ku všetkému, inokedy absolútne oddaný a cítiaci, no s obrovským zmyslom pre zodpovednosť a povinnosti.



  • Dej vašich kníh s odohráva na území Slovenska. Plánujete niekedy v budúcnosti preniesť vaše príbehy aj niekam inam? Alebo zostanete tam, kde to dobre poznáte a kde vám je to blízke?

Na toto teraz neviem presne odpovedať. Záleží, kam ma budúce príbehy posunú, aké miesta a chvíle vymyslím pre svoje postavy. Neplánujem dopredu, aj lokality si vyberám viac-menej náhodne, len tak prstom na mape, nejde o reálne miesta činov, na ktorých by sa predtým odohral nejaký zločin. Neskôr si ich chodím prejsť fyzicky, urobiť pár fotiek. A práve vtedy, keď si tieto lokality prezerám, vždy mi napadnú nové myšlienky, ako príbeh obohatiť, dodať mu viac „šťavy“ a napätia. Napriek tomu si tieto miesta aj tak upravujem po svojom, aby mi to pasovalo do príbehov. Napríklad Huntácky rybník som v rukopise pomerne zväčšil, v Lefantovciach sú síce dva kaštiele, ale nedalo mi, aby som tam nevsunul tretí, v ktorom sa všetko odohráva.





  • Všetky vaše knihy sú detektívky. Je zrejmé, že ste veľkým nadšencom tohto žánru. :) Máte nejaký vzor medzi ostatnými autormi, ktorých knihy sú zamerané na rovnakú tému, či už sú to trilery alebo detektívky? Nájdu sa medzi nimi vaši obľúbenci?

Fakt, že píšem detektívky neznamená, že inklinujem výhradne k tomuto žánru. Priznám sa, radšej si prečítať výborný horor, alebo dobrodružný román. Pochopiteľne veľkú časť mojej knižnice tvoria práve detektívky, no k viacerým som sa zatiaľ nedostal. Osobne preferujem severské krimi, eventuálne britské. Tie americké sú mi tak nejak neosobné, vzdialené, dá sa povedať, že ma nudia, pokiaľ teda nejde o triler typu Mlčanie jahniat. V kontraste s týmto je mojím najobľúbenejším autorom Daniel Silva, ktorý píše špionážny triler. To isté platí pre Fredericka Forsytha. Z detektívok, respektíve z autorov píšúcich krimi spomeniem mená ako Jorn Lier Horst, Lars Kepler, Jussi Adler-Olsen, Gard Sveen, Cilla a Rolf Börjlindovci... Na druhej strane, nie všetky severské detektívky, ktoré sa k nám dostanú sú dobré.


  • Čerpáte inšpiráciu pre vaše knihy aj zo skutočných udalostí či prípadov?

Ani nie tak zo skutočných prípadov, ako zo skutočných ľudí. Hlavne tých okolo mňa. Samotné prípady sú fikcia, ale do postáv vkladám reálne osoby, ich konanie, charaktery, chyby. Aby príbeh vyznel hodnovernejšie, pracujem s nie úplne literárnym jazykom, myslím v dialógoch, ale používam slovník bežných ľudí, ich vyjadrovacie prostriedky, správanie bežného občana. Nevytváram nijakých superhrdinov, nepriestrelných, najmúdrejších na svete. Žijeme predsa v reálnom svete, a také sú aj postavy v mojich knihách.


  • Okrem románov vám vyšli aj poviedky: Kulháň (Muži vs Ženy, 2017), Bezhlavá láska (Vražedná sedmička, 2017) a Beznádej (21 slov a osudov, 2019). No je to tak, že radšej uprednostňujte písanie románov? Alebo v tom nerobíte veľký rozdiel?

K napísaniu spomenutých poviedok som bol oslovený vydavateľstvom. Určite uprednostňujem rozsiahlejšie literárne diela v ktorých sa môžem viac pohrať s textom, vsunúť do nich väčšie množstvo myšlienok, obohatiť dej viacerými zvratmi. Tento rok som napísal ďalšie tri poviedky, iba jedna z nich je detektívna. Tak či onak, román je mi bližší ako poviedka.



Juraj Thal v Panta Rhei Max Nitra

  • Čo pre vás znamená samotné písanie? Je to relax, životný štýl či spôsob vyjadrenia? Čo v ňom nachádzate vy?

Písanie je pre mňa spôsob vyjadrenia svojich myšlienok, pocitov. Keď hádžem písmená do počítača, prípadne na papier, cítim akúsi vnútornú potrebu niečo odovzdať, podeliť sa o svoje nápady, svoj príbeh s čitateľom. Určite to nie je pre mňa životný štýl, skôr oddych. Píšem rád, len ma dosť mrzí, že nemám na to viacej času.