top of page

Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Obrázek autoraLuci Č.

ROZHOVOR: Spisovateľka Nata Sabová: Píšem neustále, je to pevná súčasť môjho života

Aktualizováno: 30. 8. 2020




Nata Sabová je úspešná slovenská autorka. Vďaka svojim jedinečným príbehom s mysterióznymi prvkami, ktorých ústrednou témou je láska, si získala uznanie mnohých milovníkov tohto žánru a zaradila sa tak medzi obľúbené spisovateľky slovenskej literárnej scény. Jej knihy sú vyhľadávané medzi čitateľmi rôznych vekových skupín.


Vo svojej tvorbe sa zameriava na príbehy zo súčastnosti, ale nevyhýba sa aj minulosti, čo naposledy dokázala vo svojej knihe Bezmenná, historickej romanci odohrávajúcej sa v stredovekom Uhorsku v 13. storočí za vlády Bela IV. Tak ako vo všetkých jej doterajších románoch i v tomto sa nachádzajú mysteriózne prvky.


 


  • Natka, na slovenskej literárnej scéne pôsobíš od roku 2011, kedy si debutovala románom Zuzanina skrytá tvár. Prezraď, ako sa ti písala tvoja prvotina? Bol to pre teba príjemný relax alebo, naopak, drina?


- Prvý román a vlastne aj druhý som písala ako terapiu. Ako verejnosť vie, lebo to neskrývam, mám ŤZP syna, s ktorým som doma ako opatrovateľka, a občas je to naozaj ťažké, tak človeku dobre padne takýto relax.


  • Presadiť sa ako spisovateľ nie je jednoduché. Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy knižný trh ponúka toľko rozmanitosti a pestrosti v každom smere a žánre. Aké boli tvoje spisovateľské začiatky? Ako sa ti podarilo splniť si sen a stať sa autorkou?


- Neviem, či som mala sen stať sa spisovateľkou, ešte tak na základnej škole, lebo slohy mi išli a voľačo som vtedy aj napísala, ale rovnako som chcela byť aj speváčkou, herečkou, skrátka také tie dievčenské sny, z ktorých človek časom vyrastie. Speváčkou som sa nestala, ale aspoň som istý čas spievala v zbore. Herectvo som si vyskúšala ako vedúca detského divadelného krúžku. A k písaniu som sa dostala až pred štyridsiatkou a prvé dve knihy som písala s tým, že budú len pre mňa a pre zopár mojich blízkych, ktorým ich požičiam. A práve oni ma presvedčili, aby som Zuzaninu skrytú tvár (vtedy Prekliatie) ponúkla vydavateľstvám a asi som natrafila na dobré obdobie, lebo mi vydanie knižky ponúkli v priebehu 2 týždňov. Dnes by to bolo ťažšie, možno až nemožné.




  • Nejeden človek sníva o tom, že raz napíše vlastnú knihu, ktorá sa raz dostane na pulty kníhkupectiev. Ibaže za tým sa okrem radosti ukrýva i mnoho tvrdej práce. No potešenie z hotovej knihy je neopísateľné a o to väčšie, keď sa dočká aj pozitívnych ohlasov od spokojných čitateľov. Ako by si vyjadrila svoj vzťah k písanému slovu?


- Píšem neustále, je to pevná súčasť môjho života. Nie sú to vždy príbehy beletristického charakteru, píšem o hocičom, čo som kde videla, zažila, naštudovala... niečo z toho potom dávam na blog (ktorý je, bohužiaľ, v súčasnosti zrušený, ale určite založím nový). Písanou formou sa mi vyjadruje asi najlepšie a tiež si lepšie zapamätám veci, keď si ich napíšem.


  • Natka, tvoje knižky sú veľmi obľúbené. Získali si pozitívne ohlasy zo strany tvojich verných fanúšikov, ktorí vždy netrpezlivo očakávajú ďalší nový príbeh, ale tiež čitateľov, čo sa nechali nalákať pútavou anotáciou, za ktorou sa skrýval, samozrejme, kvalitný príbeh. Čo pre teba znamená takáto pozornosť? Ako vnímaš, dá sa tvrdiť, takúto formu popularity?


- Sama seba nepovažujem za populárnu spisovateľku, len možno trošku známu, z čoho sa teším. Je to veľké zadosťučinenie, že moja práca nevyšla navnivoč a že sa nájde toľko čitateľov, ktorým môj spôsob písania vyhovuje. Je to pre mňa tiež motivácia, aby som s písaním a vydávaním kníh celkom neprestala, hoci sa už tomu nemôžem venovať tak, ako to bolo na začiatku. Takže, áno, teším sa z pozornosti čitateľov, teším sa z priateľstva mojich spisovateľských kolegov, a teším sa z toho, že sa na mňa napriek niekoľkoročnej odmlke nezabudlo – lebo toho som sa trochu bála.



Diana Olvecká a Nata Sabová

  • Vo svojej tvorbe sa neuberáš len jedným smerom. Tvoje knihy sa venujú rôznym témam a dajú sa zaradiť do viacerých žánrov. Odkiaľ zvyčajne čerpáš inšpiráciu? Ako vznikajú tvoje príbehy?


- Príde skrátka múza, ktorá ma navedie na nejakú tému. Najčastejšie vo sne, ale pokojne aj počas dňa, niekde som, niečo vidím a hneď mi napadne nejaký príbeh. Keby som ich mala čas všetky spracovať, tak by som dnes bola autorkou aj 20 – 30 kníh. Ale nedá sa mi venovať toľko času písaniu, hlavne posledné roky som mohla písať len občas a to aj iní autori vedia, že keď sa práca na príbehu takto trhá, tak sa potom veľmi ťažko nadväzuje. Ideálne je, keď si človek môže sadnúť k PC a písať, písať, písať, kým príbeh neukončí. No takéto ideálne podmienky ja nemám, ale určite sa ešte vynasnažím nejaké knihy do svojej tvorby pridať. 5 kníh má spoločný menovateľ, a to je mystery, zakaždým s inou tematikou, prvé štyri sú spojené so súčasnosťou a posledná je historická romanca. Možno sa k niektorým témam ešte vrátim a napíšem buď pokračovania príbehov, alebo iný príbeh s inými hrdinami, uvidím, ale zatiaľ sú odlišné.


  • Po tvojom prvom románe, v rovnakom roku, ti vyšla druhá kniha Ochrankyňa. A tak ako i tie ostatné si vyslúžila vysoké hodnotenie od množstva spokojných čitateľov. Tento príbeh ponúka okrem lásky aj mysteriózne prvky. Ako sa zrodila táto jedinečná kniha? Čo ťa inšpirovalo k jej napísaniu?


- Povedala som si, že napíšem aj niečo pre mladšie čitateľky, a tak som umiestnila hrdinku na trnavské gymnázium medzi stredoškolákov, hoci ona sama má už oveľa oveľa viac rokov. Neviem, či je tá kniha jedinečná, ale je pravda, že práve pri nej si ma našli mladé čitateľky a mnohé mi písali, že vďaka mne zistili, že aj slovenské autorky vedia písať dobré mystery, a začali vyhľadávať aj ďalšie slovenské autorky tohto žánru, ktorých je viac než dosť a píšu naozaj skvelé mystery, fantasy sci-fi a podobne a ja som rada, že mnohé z nich sú moje kamarátky a navzájom sa podporujeme. Tak keď som prispela hoci len takouto malou kvapkou do slovenskej literatúry, som nesmierne rada.




  • O rok neskôr prišiel na svet román Neodolateľné vábenie. Z obsahu knihy je jasné, že máš neuveriteľnú fantáziu. Opisuješ v knihách aj situácie zo skutočného života, či už svojho, alebo niekoho iného? Je bežný život rovnako ako fantázia zdrojom tvojej inšpirácie?


- Často sa opieram o reálne veci a situácie, či už z vlastného života, alebo života iných, prípadne, čo neviem a potrebujem, vyhľadávam potom na internete, v knihách, pýtam sa ľudí, ktorí s tým majú osobné skúsenosti, a podobne. V Neuveriteľnom vábení sa opieram o skutočnú históriu z obdobia Márie Terézie a na napísanie knihy ma inšpiroval dokument o tom. Takže, ako vidíš, kdekoľvek sa dajú nájsť inšpirácie.


  • Nadprirodzenu a tajuplným silám si zoslala verná aj vo štvrtom vydanom románe Hry o lásku - Nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá... Avšak ústrednou témou sú vzťahy a láska (ako napovedá už samotný názov), od ktorej sa odvíja celý príbeh. Vytvorila si zaujímavé charaktery hlavných postáv a fantazijné prvky dokonale obohatili dej. Čo ťa priviedlo k napísaniu tejto knihy? Čo ti vnuklo myšlienku napísať ju?


- Hovoríš, že som vytvorila zaujímavé charaktery postáv. Hlavného hrdinu som však nemusela vytvárať ja, lebo Dade je napísaný podľa skutočného Dadeho, ktorému je kniha venovaná a ktorý už, bohužiaľ, nie je medzi nami. Bianka a ich príbeh je už vymyslený. A čo ma inšpirovalo? Televízia je priam zahltená rôznymi reality-show, v ktorých sa dávajú dohromady mladé páry, ale mne pripadajú, že nemajú zmysel, minimálne nemajú význam pre tie mladé páry a ich skutočný život. Je to skrátka len show pre show. A tak som sa zamyslela nad tým, ako by mohlo takéto súťaženie prebiehať, aby význam malo. A to som potom napísala.

Druhou myšlienkou ku knihe bolo napísať príbeh o ľuďoch, ktorí oplývajú zvláštnymi schopnosťami a často nepoznaní a nepochopení žijú medzi nami. Zhodou okolností som sa v tom čase spoznala s jednou „čarodejkou“ (ako si humorne sama hovorí – v skutočnosti je to žena, ktorá má vysokú intuíciu a vníma veci, ktoré iní nevnímajú, má tzv. tretie oko). A tak kniha prechádzala hneď dvomi kontrolami, jednu robila Dadeho rodina, aby všetko na neho sedelo, aby aj ten knižný bol taký, ako ten skutočný, a druhú robila moja „čarodejka“ a hodnotila vykreslenie vecí „medzi nebom a zemou“.


  • Napokon je tu momentálne tvoja posledná vydaná kniha, ktorú si pokrstila len pred niekoľkým dňami. Bezmenná je historická romanca odohrávajúca sa v stredovekom Uhorsku v 13. storočí za vlády Bela IV. Avšak aj tu dominujú, okrem milostného príbehu, mysteriózne prvky. O čom je táto kniha? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?


- Je to skrátka ľúbostná romanca, ako vo všetkých mojich knihách, to mysteriózne je len vedľajší motív. Láska je v mojich knihách vždy ústredná téma. Táto kniha je navyše zaradená do stredoveku, lebo stredovek je historické obdobie, ktoré mám veľmi rada, hoci by som vtedy žiť nechcela, lebo to ľudia nemali veru ľahké, a obzvlášť ženy. Ale písať o tom a čítať, to ma teší a asi nikdy neprestane. Predpokladám, že sa ešte niekedy do stredoveku s nejakým príbehom vrátim, uvidíme, čo prinesie čas. Ale zatiaľ je historická len táto jedna.




  • Čerpala si pri písaní tiež zo skutočných historických prameňov? S akými postavami tej doby sa čitatelia v knihe stretnú? Na aké známe miesta ich zavedie dej knihy?


- Za románom sa skrývajú mesiace štúdia historických prameňov, čítania dobových kroník, z ktorých mnohé sa nedajú požičať domov, treba za nimi chodiť do študovní, takže v knižnici mi už humorne hovoria, že mi pridelia inventárne číslo. Dej sa odohráva najmä na hrade Sumulan, ktorý stál v Smoleniciach, kde teraz žijem. Tam si buduje hlavný hrdina svoj nový domov a privádza nevestu. Hlavná hrdinka pochádza z Božínovho hradu, čo je vlastne Starý pezinský hrad (Pezinok je môj pôvodný domov). Samozrejme, že sa tam spomínajú aj iné miesta, ale tieto dve sú hlavné. A čo sa týka postáv, stretnú sa tam aj so skutočnými postavami z dejín (napr. s vojvodkyňou Annou), aj s fiktívnymi, niektoré sú fiktívne, ale inšpirované reálnymi – na konci knihy poskytujem čitateľom vysvetlenie, aby mohli oddeliť fiktívne románové časti od skutočných reálií.


  • Koľko času si venovala napísaniu knihy Bezmenná? Ako dlho ti trvalo, kým si sa dopracovala na poslednú stránku? Samozrejme fanúšikov tiež bezpochyby zaujíma: aké pocity si prežívala pri jej písaní? ☺


- Na túto otázku môžem povedať len to, že nemám tušenia. Kým pri prvých knihách sa dal čas písania aspoň približne odhadnúť, pri tejto sa nedá, lebo som ju viac nepísala, ako písala. Pritrafila sa mi napríklad možnosť písať 3 dni za sebou a potom som sa k písaniu nedostala aj rok. Keď som sa k tomu opäť na chvíľu vrátila, tak som si musela príbeh najprv celý prečítať, pripomenúť, a až potom nadviazať ďalej... a zase sa mi nedalo pokračovať. Dopísaná bola snáď aj 2 roky pred vydaním, ale nebolo kedy ju doupravovať, aby sa mohla skutočne vydať. A tak sa stalo, že medzi vydaním predposlednej a tejto poslednej knihy prešlo 7 rokov. Z toho minimálne rok bolo intenzívne štúdium histórie, potom také sporadické, podľa potreby, a písania knihy?... no naozaj neviem. Len viem, že som chcela, aby sa príbeh dostal k čitateľom, lebo by mi bolo ľúto, keby som sa oň nemohla podeliť.


  • K tejto knihe si sama zabezpečila obálku. Fotilo sa na známom slovenskom zámku. Povedz, kde to bolo? Je jasné, že takýmto spôsobom si môžeš dovoliť povoliť uzdu svojej fantázii o niečo viac ako už pri vopred navrhnutých obálkach. Vytvoriť si ju podľa seba a zrealizovať tak vlastnú predstavu, ktorá priamo nadväzuje na dej knihy. Mala si takýto zámer už od začiatku?


- Musím povedať, že s myšlienkou, vydávať si knižky sama, som sa pohrávala už veľmi dávno, ale keď som zistila, aké je to zložité a nákladné, tak som cúvla. No osud zrejme chcel, aby som sa do toho predsa len pustila, veľa vecí som sa pritom naučila, a hoci to bolo naozaj náročné, neľutujem. Za to, že knižka vznikla, môžem ďakovať veľa skvelým ľuďom, ktorí mi nezištne pomohli a dostali odo mňa len jednu knižku a mnou vyrobeného anjelika (no uznajte, že naozaj malý honorár), ale myslím si, že majú z knihy rovnakú radosť ako ja a to je na nezaplatenie. Knižka sa naozaj vydarila, má krásnu obálku s krásnou Diankou Ölveckou a teraz už vždy, keď myslím na hrdinku, vidím len Dianku a ani si nepamätám, ako som si pôvodne hrdinku predstavovala. A aj Dianka sama o sebe tvrdí, že ona je Ivon, takže aj ona sa s knižkou vžila. A aby som nezabudla, fotilo sa na Smolenickom zámku a na úplnosť doplním, že fotil Anton Chrvala, starosta našej obce.



Predkrst knihy Bezmenná

  • Ako som spomenula už skôr, knihu si nedávno pokrstila. Miesto krstu bolo výnimočné, rovnako ako samotná udalosť. Aké dojmy a pocity v tebe zanechala? Kto knihu pokrstil?


- Krstilo sa vlastne dvakrát. Už v sobotu sme si vybehli na kopček medzi hradiskom Molpír a Smolenickým zámkom, pretože práve tam sa nachádzal hrádok Sumulan, ten skutočný, ktorý ma inšpiroval. Dnes je tam Kalvária a Kaplnka Nanebovstúpenia Pána, ale tá vznikla až v 17. storočí, kým o hrádku Sumulan je zmienka v 1. polovici 14. storočia. Dej mojej knihy sa odohráva koncom vlády Bela IV., teda v poslednej tretine 13. storočia, kedy ho akože stavajú. O skutočnom hrádku Sumulan sa nič nevie, len že existoval a kde, takže musela zapracovať moja fantázia, opretá o štúdium, ako vtedajšie malé hrádky vyzerali. Ale na tomto mieste by sa celý krst nemohol odohrávať, a tak sme zvolili nádvorie nášho Smolenického zámku, kde som v 2014 poriadala aj Veľké stretnutie spisovateľov, takže som s tým už mala skúsenosti, a aby hostia neprišli o slávnostnú ceremóniu, tak sme krstili ešte raz pred nimi. Krstnými rodičmi sú Ivon Chrvalová, podľa ktorej hrdinka dostala meno, a jej manžel, už spomínaný Anton Chrvala, takže to je vlastne prvá kniha, ktorá má aj krstného otca, nielen krstnú mamu. A Dianka nemohla chýbať, ona knižku držala. ☺ K nim sme sa z jednej strany pridali ja s Katkou Gillerovou, z druhej moderátor Janko Jakubec s recitátorkou Evkou Žofčíkovou – bolo to také milé a všetci nám tlieskali, no samé dobré dojmy! ☺



Krst knihy Bezmenná

  • Nielen písanie je to, čomu sa venuješ. Máš tvorivého ducha, o čom svedčí mnoho tvojich výtvorov. Všimla som si množstvo fotiek drevených, krásne pomaľovaných plakiet, ktoré vzišli spod tvojich rúk. Ako si sa dostala k tejto činnosti? Aké máš ešte záujmy?


- Drevené obrázky robím už vyše 20 rokov, teda oveľa dlhšie, než píšem knihy. Začalo sa to na Vianoce 1997, keď si manžel kúpil takú stolovú pílku na svoje modely a mne hneď napadlo, že by som mohla vyrezať nejaké obrázky a namaľovať. Začali sme (manžel vyrezáva a ja maľujem) Bambim, lebo syn mal také leporelo a mal ho veľmi rád, potom nejakých Mikulášov a iné vianočné obrázky, na Veľkú noc sme pridali veľkonočné obrázky, potom nejaké do detskej izby, do školy, do škôlky a tak. Vtedajšie obrázky boli však iné než súčasné, jednak štýlom maľovania a použitím farieb, jednak to boli obrázky, ktoré som našla niekde v knihách, neskôr na internete – teda nie moje námety. V súčasnosti maľujem výlučne akrylovými farbami a len svoje vlastné námety.

Čo sa týka iných záujmov, veľmi rada chodím po hradoch, zámkoch, zrúcaninách či na iné zaujímavé historické a prírodné miesta, rada študujem v knižnici o všeličom, čo ma práve zaujíma, a potom to písomne spracúvam, rada si aj zaspievam, keď sa pritrafí (napríklad na krste som si zaspievala so speváckou skupinou zo Štefanova pod vedením mojej štvrtej poknižnej kmotry Lívie Klučkovej) a všeličo iné, čo ma práve chytí (pravda, ak mám čas a možnosť).




  • Píšeš práve nejaký nový príbeh? Čo čitatelia môžu v budúcnosti očakávať? Pracuješ momentálne na niečom?


- Keď som sa v písaní aj odmlčala, predsa len som občas niečo napísala (nielen Bezmennú, ale aj iné námety), takže rozrobeného mám toho dosť. Spomedzi toho všetkého som si povedala, že ak aj nie iné, aspoň dve knihy by som chcela dotiahnuť do konca, teda až do vydania. Tá prvá časť sa splnila, išlo o Bezmennú. Druhá kniha, ktorú určite chcem dokončiť, je úplne iného charakteru než všetky ostatné. Je to humorný cestopis o skupinke mladých ľudí, ktorí chodia po hradoch horného Považia (kedysi sme tak chodili s manželom s batohom na pleciach). Je to hádam ešte zložitejší projekt než bola Bezmenná, lebo nielenže vyžaduje štúdium a spracúvanie histórie hradov a povestí, ale má byť doplnený aj kreslenými obrázkami, a to bol kameň úrazu, lebo som na to nemohla nájsť spolupracovníka. Ponuky boli, ale napokon z toho nikdy nič nebolo, a tak som sa začala učiť tento štýl kreslenia ja sama (ide totiž o celkom iný štýl, skôr takého komiksového charakteru), a ak sa mi to podarí, tak určite knižku vydám. Len neviem odhadnúť, ako dlho mi to bude trvať. Možno skôr než dokončím túto humornú, vyjde medzitým ešte nejaký iný môj typický román spomedzi tých šuplíkových – všetko ukáže čas. Ale už by som sa rada nestratila na taký dlhý čas.

A mám ešte aj isté plány so svojimi spisovateľskými kolegami, ale o tých by som rada ešte pomlčala, lebo zatiaľ je ešte len pri prvotnej myšlienke a neviem, či sa to podarí realizovať. Tak mi držte palce! ☺




 

O AUTORKE:

Nata Sabová sa narodila 22.mája 1972 v Modre. Takmer tridsať rokov svojho života prežila v Pezinku a toto mesto jej navždy prirástlo k srdcu. V súčasnosti žije v Smoleniciach.

Spisovateľskou činnosťou sa začala zaoberať až niekedy na prelome septembra-októbra 2009, kedy sa pustila do písania ľúbostného románu s prvkami mysticizmu pod pracovným názvom Prekliatie. Posledné úpravy na ňom dokončila v apríli 2010. Knihu písala len vo svojom voľnom čase, teda ako hobby (čo platí pre jej tvorbu naďalej). O pár mesiacov neskôr, v septembri 2010, povzbudená svojimi prvými čitateľkami z okruhu známych, poslala svoj rukopis niekoľkým slovenským vydavateľstvám. Ani nie o dva týždne nasledovala ponuka Vydavateľstva Motýľ a vzápätí intenzívna práca na prípravách knihy na vydanie. To sa uskutočnilo v apríli 2011. Román vyšiel pod názvom Zuzanina skrytá tvár a okamžite si získal priazeň čitateliek a čitateľov rôznych vekových skupín, od mladých dievčat, tínedžeriek, až po ženy, ktoré si toho veľa pamätajú. A ani muži nie sú výnimkou. V máji 2011 sa stal najpredávanejšou knihou v Trnave.


VYDANÉ KNIHY:

Zuzanina skrytá tvár (2011), Ochrankyňa (2011), Neodolateľné vábenie (2012), Hry o lásku: Nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá... (2013), Bezmenná (2020)


 


 

Srdečné poďakovanie Natke Sabovej za poskytnutý rozhovor

Autor: Lucia Čaprnková

Foto: Nata Sabová, Noro Olvecký, Diana Olvecká

Video: Martinus.sk



180 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

Comments


bottom of page