Luci Č.
Nata Sabová je úspešná slovenská autorka. Vďaka svojim jedinečným príbehom s mysterióznymi prvkami, ktorých ústrednou témou je láska, si získala uznanie mnohých milovníkov tohto žánru a zaradila sa tak medzi obľúbené spisovateľky slovenskej literárnej scény. Jej knihy sú vyhľadávané medzi čitateľmi rôznych vekových skupín.
Vo svojej tvorbe sa zameriava na príbehy zo súčastnosti, ale nevyhýba sa aj minulosti, čo naposledy dokázala vo svojej knihe Bezmenná, historickej romanci odohrávajúcej sa v stredovekom Uhorsku v 13. storočí za vlády Bela IV. Tak ako vo všetkých jej doterajších románoch i v tomto sa nachádzajú mysteriózne prvky.
Natka, na slovenskej literárnej scéne pôsobíš od roku 2011, kedy si debutovala románom Zuzanina skrytá tvár. Prezraď, ako sa ti písala tvoja prvotina? Bol to pre teba príjemný relax alebo, naopak, drina?
- Prvý román a vlastne aj druhý som písala ako terapiu. Ako verejnosť vie, lebo to neskrývam, mám ŤZP syna, s ktorým som doma ako opatrovateľka, a občas je to naozaj ťažké, tak človeku dobre padne takýto relax.
Presadiť sa ako spisovateľ nie je jednoduché. Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy knižný trh ponúka toľko rozmanitosti a pestrosti v každom smere a žánre. Aké boli tvoje spisovateľské začiatky? Ako sa ti podarilo splniť si sen a stať sa autorkou?
- Neviem, či som mala sen stať sa spisovateľkou, ešte tak na základnej škole, lebo slohy mi išli a voľačo som vtedy aj napísala, ale rovnako som chcela byť aj speváčkou, herečkou, skrátka také tie dievčenské sny, z ktorých človek časom vyrastie. Speváčkou som sa nestala, ale aspoň som istý čas spievala v zbore. Herectvo som si vyskúšala ako vedúca detského divadelného krúžku. A k písaniu som sa dostala až pred štyridsiatkou a prvé dve knihy som písala s tým, že budú len pre mňa a pre zopár mojich blízkych, ktorým ich požičiam. A práve oni ma presvedčili, aby som Zuzaninu skrytú tvár (vtedy Prekliatie) ponúkla vydavateľstvám a asi som natrafila na dobré obdobie, lebo mi vydanie knižky ponúkli v priebehu 2 týždňov. Dnes by to bolo ťažšie, možno až nemožné.
Nejeden človek sníva o tom, že raz napíše vlastnú knihu, ktorá sa raz dostane na pulty kníhkupectiev. Ibaže za tým sa okrem radosti ukrýva i mnoho tvrdej práce. No potešenie z hotovej knihy je neopísateľné a o to väčšie, keď sa dočká aj pozitívnych ohlasov od spokojných čitateľov. Ako by si vyjadrila svoj vzťah k písanému slovu?
- Píšem neustále, je to pevná súčasť môjho života. Nie sú to vždy príbehy beletristického charakteru, píšem o hocičom, čo som kde videla, zažila, naštudovala... niečo z toho potom dávam na blog (ktorý je, bohužiaľ, v súčasnosti zrušený, ale určite založím nový). Písanou formou sa mi vyjadruje asi najlepšie a tiež si lepšie zapamätám veci, keď si ich napíšem.
Natka, tvoje knižky sú veľmi obľúbené. Získali si pozitívne ohlasy zo strany tvojich verných fanúšikov, ktorí vždy netrpezlivo očakávajú ďalší nový príbeh, ale tiež čitateľov, čo sa nechali nalákať pútavou anotáciou, za ktorou sa skrýval, samozrejme, kvalitný príbeh. Čo pre teba znamená takáto pozornosť? Ako vnímaš, dá sa tvrdiť, takúto formu popularity?
- Sama seba nepovažujem za populárnu spisovateľku, len možno trošku známu, z čoho sa teším. Je to veľké zadosťučinenie, že moja práca nevyšla navnivoč a že sa nájde toľko čitateľov, ktorým môj spôsob písania vyhovuje. Je to pre mňa tiež motivácia, aby som s písaním a vydávaním kníh celkom neprestala, hoci sa už tomu nemôžem venovať tak, ako to bolo na začiatku. Takže, áno, teším sa z pozornosti čitateľov, teším sa z priateľstva mojich spisovateľských kolegov, a teším sa z toho, že sa na mňa napriek niekoľkoročnej odmlke nezabudlo – lebo toho som sa trochu bála.
Vo svojej tvorbe sa neuberáš len jedným smerom. Tvoje knihy sa venujú rôznym témam a dajú sa zaradiť do viacerých žánrov. Odkiaľ zvyčajne čerpáš inšpiráciu? Ako vznikajú tvoje príbehy?
- Príde skrátka múza, ktorá ma navedie na nejakú tému. Najčastejšie vo sne, ale pokojne aj počas dňa, niekde som, niečo vidím a hneď mi napadne nejaký príbeh. Keby som ich mala čas všetky spracovať, tak by som dnes bola autorkou aj 20 – 30 kníh. Ale nedá sa mi venovať toľko času písaniu, hlavne posledné roky som mohla písať len občas a to aj iní autori vedia, že keď sa práca na príbehu takto trhá, tak sa potom veľmi ťažko nadväzuje. Ideálne je, keď si človek môže sadnúť k PC a písať, písať, písať, kým príbeh neukončí. No takéto ideálne podmienky ja nemám, ale určite sa ešte vynasnažím nejaké knihy do svojej tvorby pridať. 5 kníh má spoločný menovateľ, a to je mystery, zakaždým s inou tematikou, prvé štyri sú spojené so súčasnosťou a posledná je historická romanca. Možno sa k niektorým témam ešte vrátim a napíšem buď pokračovania príbehov, alebo iný príbeh s inými hrdinami, uvidím, ale zatiaľ sú odlišné.
Po tvojom prvom románe, v rovnakom roku, ti vyšla druhá kniha Ochrankyňa. A tak ako i tie ostatné si vyslúžila vysoké hodnotenie od množstva spokojných čitateľov. Tento príbeh ponúka okrem lásky aj mysteriózne prvky. Ako sa zrodila táto jedinečná kniha? Čo ťa inšpirovalo k jej napísaniu?
- Povedala som si, že napíšem aj niečo pre mladšie čitateľky, a tak som umiestnila hrdinku na trnavské gymnázium medzi stredoškolákov, hoci ona sama má už oveľa oveľa viac rokov. Neviem, či je tá kniha jedinečná, ale je pravda, že práve pri nej si ma našli mladé čitateľky a mnohé mi písali, že vďaka mne zistili, že aj slovenské autorky vedia písať dobré mystery, a začali vyhľadávať aj ďalšie slovenské autorky tohto žánru, ktorých je viac než dosť a píšu naozaj skvelé mystery, fantasy sci-fi a podobne a ja som rada, že mnohé z nich sú moje kamarátky a navzájom sa podporujeme. Tak keď som prispela hoci len takouto malou kvapkou do slovenskej literatúry, som nesmierne rada.
O rok neskôr prišiel na svet román Neodolateľné vábenie. Z obsahu knihy je jasné, že máš neuveriteľnú fantáziu. Opisuješ v knihách aj situácie zo skutočného života, či už svojho, alebo niekoho iného? Je bežný život rovnako ako fantázia zdrojom tvojej inšpirácie?
- Často sa opieram o reálne veci a situácie, či už z vlastného života, alebo života iných, prípadne, čo neviem a potrebujem, vyhľadávam potom na internete, v knihách, pýtam sa ľudí, ktorí s tým majú osobné skúsenosti, a podobne. V Neuveriteľnom vábení sa opieram o skutočnú históriu z obdobia Márie Terézie a na napísanie knihy ma inšpiroval dokument o tom. Takže, ako vidíš, kdekoľvek sa dajú nájsť inšpirácie.
Nadprirodzenu a tajuplným silám si zoslala verná aj vo štvrtom vydanom románe Hry o lásku - Nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá... Avšak ústrednou témou sú vzťahy a láska (ako napovedá už samotný názov), od ktorej sa odvíja celý príbeh. Vytvorila si zaujímavé charaktery hlavných postáv a fantazijné prvky dokonale obohatili dej. Čo ťa priviedlo k napísaniu tejto knihy? Čo ti vnuklo myšlienku napísať ju?
- Hovoríš, že som vytvorila zaujímavé charaktery postáv. Hlavného hrdinu som však nemusela vytvárať ja, lebo Dade je napísaný podľa skutočného Dadeho, ktorému je kniha venovaná a ktorý už, bohužiaľ, nie je medzi nami. Bianka a ich príbeh je už vymyslený. A čo ma inšpirovalo? Televízia je priam zahltená rôznymi reality-show, v ktorých sa dávajú dohromady mladé páry, ale mne pripadajú, že nemajú zmysel, minimálne nemajú význam pre tie mladé páry a ich skutočný život. Je to skrátka len show pre show. A tak som sa zamyslela nad tým, ako by mohlo takéto súťaženie prebiehať, aby význam malo. A to som potom napísala.
Druhou myšlienkou ku knihe bolo napísať príbeh o ľuďoch, ktorí oplývajú zvláštnymi schopnosťami a často nepoznaní a nepochopení žijú medzi nami. Zhodou okolností som sa v tom čase spoznala s jednou „čarodejkou“ (ako si humorne sama hovorí – v skutočnosti je to žena, ktorá má vysokú intuíciu a vníma veci, ktoré iní nevnímajú, má tzv. tretie oko). A tak kniha prechádzala hneď dvomi kontrolami, jednu robila Dadeho rodina, aby všetko na neho sedelo, aby aj ten knižný bol taký, ako ten skutočný, a druhú robila moja „čarodejka“ a hodnotila vykreslenie vecí „medzi nebom a zemou“.
Napokon je tu momentálne tvoja posledná vydaná kniha, ktorú si pokrstila len pred niekoľkým dňami. Bezmenná je historická romanca odohrávajúca sa v stredovekom Uhorsku v 13. storočí za vlády Bela IV. Avšak aj tu dominujú, okrem milostného príbehu, mysteriózne prvky. O čom je táto kniha? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?
- Je to skrátka ľúbostná romanca, ako vo všetkých mojich knihách, to mysteriózne je len vedľajší motív. Láska je v mojich knihách vždy ústredná téma. Táto kniha je navyše zaradená do stredoveku, lebo stredovek je historické obdobie, ktoré mám veľmi rada, hoci by som vtedy žiť nechcela, lebo to ľudia nemali veru ľahké, a obzvlášť ženy. Ale písať o tom a čítať, to ma teší a asi nikdy neprestane. Predpokladám, že sa ešte niekedy do stredoveku s nejakým príbehom vrátim, uvidíme, čo prinesie čas. Ale zatiaľ je historická len táto jedna.
Čerpala si pri písaní tiež zo skutočných historických prameňov? S akými postavami tej doby sa čitatelia v knihe stretnú? Na aké známe miesta ich zavedie dej knihy?
- Za románom sa skrývajú mesiace štúdia historických prameňov, čítania dobových kroník, z ktorých mnohé sa nedajú požičať domov, treba za nimi chodiť do študovní, takže v knižnici mi už humorne hovoria, že mi pridelia inventárne číslo. Dej sa odohráva najmä na hrade Sumulan, ktorý stál v Smoleniciach, kde teraz žijem. Tam si buduje hlavný hrdina svoj nový domov a privádza nevestu. Hlavn