Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Luci Č.

ROZHOVOR: Autorka Hana Repová: Snažím sa písať príbehy z nemeckého prostredia so slovenským srdcom




Len pred nedávnom prišiel na svet najnovší román populárnej a mimoriadne úspešnej slovenskej spisovateľky s názvom Súkromné problémy: Lilly. Touto autorkou nie je nikto iný, ako uznávaná a talentovaná Hana Repová.


Na Slovenskom knižnom trhu patria jej knihy medzi najpredávanejšie a najžiadanejšie. Túto popularitu si vyslúžila vďaka jedinečným a originálnym príbehom, ktoré spája najmä silná myšlienka a odzrkadlenie prirodzenej tváre života, ktorá nie vždy ponúka len to krásne a príjemné. Hrdinovia jej románov často čelia ťažkým skúškam a životným prekážkam na ceste za šťastím.

Veď napokon, jej príbehy píše často život sám.


 



  • Hana, na svojom konte máte už niekoľko mimoriadne úspešných kníh, a len pred niekoľkými dňami vám vyšla ďalšia. Tá sa okamžite zaradila medzi najpredávanejšie tituly a už počas predpredaja bol o ňu veľký záujem. Aké však boli vaše spisovateľské začiatky? Vždy ste snívali o tom, že raz napíšete vlastnú knihu?


Moje sny sa pochopiteľne ako u väčšiny ľudí počas môjho života menili a zrejme aj naďalej budú, ale ku knihám ma to už do detstva ťahalo a túžba tvoriť vlastné príbehy vo mne skrsla pomerne skoro. Aj keď som v tej dobe ešte celkom neverila tomu, že ich bude čítať aj široká verejnosť.



  • Vydať vlastnú knihu nie je vždy jednoduché. Konkurencia je veľká a knižný trh je presýtený hromadou ďalších titulov. Vydavateľstvá prísne zvažujú, ktoré rukopisy sa napokon dočkajú tlačenej podoby. Aké boli vaše skúsenosti? Ako sa vám podarilo preraziť a napokon uspieť?


Myslím, že najdôležitejším faktorom bolo, že som svojmu prvému rukopisu, ktorý som vydavateľstvu ponúkla verila a že som stretla ľudí, ktorí v tom príbehu videli potenciál. Napokon z toho bola kniha Boh plače potichu a som veľmi vďačná za to, že jej už desaťtisíce ľudí dali šancu a dokonca si vyžiadali voľné pokračovanie príbehu pod menom Pravda o nás dvoch, ktoré pôvodne vôbec nebolo v pláne. Máte ale úplnú pravdu, že zaujať vydavateľstvá pri množstve rukopisov, ktoré vznikajú vôbec nie je jednoduché.



  • Písanie je úžasná činnosť, je nielen obohatením duše, ale aj spôsobom vyjadrenia pocitov a myšlienok, hoci každý autor si ho definuje po svojom. Každý v ňom nachádza niečo iné, no predsa vždy pre neho prínosné a hodnotné, čo ho určitým spôsobom napĺňa a prináša mu radosť. Čo znamená písanie pre vás? Čo prináša vám?


Kreatívne písanie je mojím relaxom, mojím únikom z reality a je to rozhodne niečo, bez čoho si už neviem svoj život predstaviť. Ak aj nebudem vždy písať pre širokú verejnosť, určite budem písať pre seba, tak ako tomu bolo na začiatku.





  • Čo vás pri písaní posúva ďalej? V čom tkvie hnacia sila opäť pokračovať a dať na papier ďalší jedinečný príbeh? 🙂


Moje čitateľky. Ich radosť z novej knihy, ich hodnotenia, ich ďakovné a motivujúce správy ma vždy prinútia sadnúť si a písať ďalší príbeh.



  • Dlhodobo žijete v Nemecku, vo Frankfurte, predsa ste sa ale rozhodli zostať verná slovenským čitateľov a vydať knihy tu na Slovensku. Zvažovali ste tiež možnosť, že by ste nejaký rukopis vydali aj v Nemecku?


Áno, vydanie kníh v nemeckom preklade je v pláne. Musím ešte predtým ale urobiť zopár rozhodnutí, ktoré to ovplyvnia, preto som to zatiaľ nedotiahla do konca, ale určite sa to chystá.



  • Vaše knihy sú plné života, skúsenosti a prirodzenosti prameniacej nepochybne z realistickej a úprimnej ľudskej spovede. Ako to však vnímate vy sama? Čo robí vaše romány také jedinečné? Odkiaľ zvyčajne čerpáte inšpiráciu?


Snažím sa písať príbehy z nemeckého prostredia so slovenským srdcom. Ide o príbehy obyčajných ľudí s problémami každodenného života. Niečo, čo by ste kľudne mohli zažiť Vy aj ja. V každom príbehu je štipka skutočného príbehu, alebo skutočná postava o ktorú sa v príbehu tak trošku opieram a zvyšok okolo nej dotvorím podľa svojej fantázie.





  • Do povedomia čitateľov ste sa dostali v roku 2017, kedy ste debutovali knihou Boh plače potichu I. Tento román sa hneď po vyjdení stal obrovským hitom. Kedy sa vo vás prvýkrát zrodila myšlienka napísať ho? Čo vás inšpirovalo k jeho napísaniu?


Vznikal veľmi spontánne v mojej hlave ako forma relaxu pri prechádzkach, alebo počas jazdy nočným mestom, keď som šoférovala domov z práve. V tom čase som mala veľmi emocionálne vyčerpávajúcu prácu a potrebovala som niečo, čo by ten stres vyvážilo a vtedy som sa rozhodla pretaviť ten príbeh na papier.



  • O rok neskôr nasledovalo pokračovanie Boh plače potichu II. Tak ako prvý diel je to príbeh plný ťažkých životných skúšok, bolesti, ale aj radosti. Štyria priatelia: Anna, Stela, Everett a Philip sú nútení čeliť realite života, ale napriek tomu odhodlaní zostať spolu. Rovnako ako v prvej časti, tak i tu, sa čitatelia stretávajú s jedinečným príbehom, ktorý priam prináša autentickosť života v jeho surovej a veľakrát i bezohľadnej podobe. Napriek všetkému sa aj v tých najtemnejších chvíľach objaví záblesk svetla, najmä keď človek pozná silu pravého priateľstva. Či už v tomto príbehu alebo v tých ostatných, zvyknete pri písaní čerpať zo skutočných životných príbehov ľudí z vášho okolia alebo z vlastných zážitkov?


V mojich príbehoch nie je nič autobiografické, ale samozrejme sa v každej mojej knihe objaví kúsok zo mňa samej. Myslím si, že je to tak pri každom spisovateľovi. Máme isté názory, záľuby, životné skúsenosti, ktoré si či chceme, alebo nechceme potajme nájdu cestu do našich kníh. Rozhodne ale nejde o skutočné príbehy.



  • V rovnakom roku (2018) vám vyšla ďalšia, nemenej úspešná kniha: Ak mi dovolíš, ktorá bola tiež prvým dielom a takisto sa mala dočkať pokračovania. Je to príbeh hlavnej hrdinky Avery Adamsovej, ktorá precitne po tragickej udalosti a má iba jedno želanie. Aby sa nič v jej doteraz šťastnom živote nezmenilo. Všetko je ale úplne inak, ako si želá. Minulosť, ktorá jej nedá spávať, sa k nej neustále vracia a skutočnosť, že jej život už nikdy nebude taký, ako bol predtým, považuje za neriešiteľný problém. V tejto prvej časti sa čitatelia zoznamujú s Avery, jej životom a všetkým čomu je nútená čeliť. Vo vašich knihách vystupujú originálne charaktery, ktoré akoby vystúpili z ozajstného života. Prežívajú svoje trápenia a znášajú rany osudu, tak ako každý z nás. Ako vznikajú postavy vašich románov? Slúžia vám ako inšpirácia či samotná predloha reálni ľudia alebo sú výplodom vašej fantázie?


Snažím sa vytvoriť postavy, s ktorými sa dokážu moje čitateľky identifikovať a ktoré ich chytia za srdce. Tak ako každému spisovateľovi, sa mi to niekedy darí viac, inokedy menej. Žiadna z mojich postáv nie je stopercentne skutočná, ale sú ľudia, ktorí ma k vytvoreniu istej postavy inšpirovali. Bolo tomu napríklad v knihe Pravda o nás dvoch, kde som sa pri hlavnej hrdinke Nil, trošku inšpirovala svojou kamarátkou Mehtap. Postavy Avery a Michaela zo spomínanej série sú fiktívne.




  • Ako som spomenula v prechádzajúcej otázke, po prvom diely nasledoval druhý: Ak mi odpustíš (2018), ktorý zavŕšil príbeh o Avery. Mali ste od začiatku v pláne rozdeliť príbeh na dve časti? Nie je to predsa prvýkrát, už vyššie zmienený román a váš debut Boh plače potichu bol rozdelený do dvoch dielov. Uprednostňujete, keď je príbeh rozdelený na niekoľko časti alebo je to tak, že najprv príde myšlienka a nápad napísať prvý a až potom sa objaví ďalšia, napísať pokračovanie? Alebo ste mali taký zámer už od začiatku? Prezraďte ako vznikajú vaše príbehy. 🙂


Keď začnem písať novú knihu, nikdy neviem koľko dielov bude tá séria mať, alebo dokonca či to nebude iba jedna kniha. Rozhodnú to za mňa vždy moje postavy až počas písania. Viacdielne série nie sú vyslovene zámer, ale moje knihy majú určitý formát, ktorý sa snažím dodržať.



  • V roku 2019 vám vyšla kniha Pravda o nás dvoch. Hlavný hrdina Matthias Hoffman sa často vracia k bolestivému momentu zo svojej minulosti. To, čo kedysi urobil malej Nil si nedokáže odpustiť ani po rokoch. Dievčatko, ktoré tajne obdivoval, ale stratil navždy. Ani v dospelosti nemá Matthias na ružiach ustlané. Akoby toho nebolo málo, musí čeliť vážnemu obvineniu zo smrti pacientky, ktorú v skutočnosti nezavinil. Ako napovedá už samotná anotácia, opäť sa jedná silný príbeh plný emócií. Čo vás inšpirovalo k jeho napísaniu? Ako vznikala táto kniha?


Ako som už spomenula, táto kniha vôbec nebola v pláne. Napísala som ju preto, lebo som od čitateliek dostala veľmi veľa správ, kde sa dožadovali pokračovania príbehu, ale nechcela som už písať klasický tretí diel. Rozhodla som sa preto, urobiť z vedľajšej postavy z knihy Boh plače potichu, hlavnú postavu v novej knihe a lepšie vysvetliť čitateľkám počínanie Matthiasa Hoffmana, ktorý v knihe Boh plače potichu zohráva neveľmi lichotivú úlohu. Je to, tak ako my všetci, človek s pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami a veľa čitateliek mi napísalo, že si to po knihe Pravda o nás dvoch „u nich vyžehlil.“ Viac ale neprezradím. 🙂