Vojtech Beniczky je obľúbený a talentovaný slovensky spisovateľ, autor kriminálnych románov, ktorý debutoval v roku 2016 knihou Stvorená objasňovať zločin. Práve v nej sa čitatelia po prvýkrát stretli so svojráznou súkromnou detektívkou Paulou Santorisovou, bývalou policajtkou. Práve ona je ústrednou postavou Vojtechových kníh.
V súčasnej dobe má na konte tri úspešné knihy, ktoré sa zaslúžene tešia obľube u milovníkov tohto žánru. Ako však sám prezradil v rozhovore, je na čo sa tešiť aj v budúcnosti.
Vojtech, ako spisovateľ ste začali svoju kariéru na slovenskej literárnej scéne v roku 2016 debutom Stvorená objasňovať zločin. Je to kriminálny príbeh s vyšetrovateľkou Paulou Santorisovou, ktorá sa usiluje nájsť agentúru, ktorá by jej zverila prácu súkromného detektíva. Prezraďte, čo vás podnietilo napísať tento príbeh?
Prišlo to akosi samé. Na jar roku 2015 na liečení v Nimnici. Pri prechádzkach mi v hlave skrsol príbeh, z ktorého o rok neskôr vznikla moja prvá kniha. Veľkú zásluhu na zrode tejto postavy, má moja dcéra Paulínka, po ktorej má hlavná hrdinka aj meno. Ale inak je čisto výplodom mojej fantázie, keďže dcéra mala v tom čase len sedem rokov. Napriek tomu zamaskovaná stvárnila na titulke prvej knihy Paulu Santorisovu.
V predošlej otázke sme sa venovali vzniku vašej prvotiny. Ako to však bolo s vami celkom na začiatku. Ako ste sa dostali k písaniu? Vždy ste túžili po tom, že raz napíšete vlastnú knihu a zaradíte sa tak medzi ostatných slovenských autorov?
V roku 2014 som dosť vážne ochorel, strávil som niekoľko nezabudnuteľných dní na „jiske“. Vlastne vtedy prišiel ten impulz. Dovtedy som sa pokušeniu písať úspešne vyhýbal, nepoznal som osobne žiadnych autorov a o drvivej väčšine som sa dozvedel až v roku 2016 po dopísaní mojej prvej knihy, keď som začal používať Facebook.
No späť k začiatkom. Cez Vianoce a na Silvestra som mal prísnu diétu. Ale tešil som sa, že žijem, zároveň som si však uvedomil, že možno už ani nestihnem, to čo som si vždy odkladal na neskôr. Že raz o sebe napíšem knihu. Kedysi mal taký plán aj môj otec, no roky leteli, otec zostarol a na písanie mu nezostali sily. Možno podvedome preto prišiel ten impulz práve vtedy. Ale na písanie príbehu o sebe som sa necítil ani náhodou.
Ako by ste zhodnotili vaše začiatky, keď sa na to teraz tak spätne pozeráte? Bolo náročné presadiť sa a vôbec vydať vlastnú knihu?
Musím si zaklopať, ale ja som mal šťastie, že som vtedy natrafil na Petra Hofereka, ktorý práve založil nové vydavateľstvo a prejavil záujem o môj rukopis. Kniha Stvorená objasňovať zločin, tak vznikla od odoslania rukopisu, po tlač, za štyri mesiace.
Vo svojej tvorbe sa venujte detektívnemu žánru. Na svojom konte máte niekoľko úspešných kníh a len pred nedávnom vám vyšla čerstva novinka Stopy v snehu. Vaše príbehy sa vyznačujú tým, že riešenie kriminálnych prípadov citlivo kombinujete so súkromným životom hlavnej postavy. Odkiaľ zvyčajne čerpáte inšpiráciu? Ako vznikajú vaše príbehy?
Vznikajú spontánne, počas písania jednej knihy stihnem nazbierať materiál na ďalšiu. Dej je vždy fiktívny, ale často sa inšpirujem reálnymi situáciami. Napríklad, keď som písal knihu Stvorená objasňovať zločin, preletel nado mnou pri Trnávke veľký vojenský vrtuľník a mal som pocit, že som jeho posádku zaujal, lebo sa vrátil. Manévroval pomerne nízko nad mojou hlavou a nebolo to nič príjemné, bál som sa, že sa na mňa zrúti. Chvíľu trvalo, kým znova odletel. Keď som sa spamätal z toho šoku, už som vedel, že do príbehu musím zakomponovať akciu s takým vrtuľníkom a aj som tak urobil. Silné osobné zážitky používam vo všetkých svojich príbehoch. Do knihy Stopy v snehu, som dal pohreb mladého dievčaťa a pocity som opísal z pohrebu kamaráta, ktorý mi v mladosti zahynul pri autonehode.
Tým, že venujete značný priestor citovému a súkromnému životu hlavných postav sa čitateľom ponúka myšlienka, či sa pri písaní nechávate inšpirovať reálnymi ľuďmi. Alebo zvyčajne sú charaktery postav výtvorom vašej fantázie?
Inšpirujem sa nielen reálnymi situáciami, ale aj reálnymi ľuďmi. Najmä pri druhej knihe Zločin v uliciach, som charaktery záporných postáv, čerpal z reálnych ľudí, s ktorými som vyrastal na sídlisku. Dnes sa už obklopujem len ľuďmi, ktorí mi pri písaní slúžia ako pozitívni hrdinovia.
Svet je presýtený zločinom a kriminalita je za každým rohom. Pre väčšinu je to nepríjemná skutočnosť, no je súčasťou reality v ktorej žijeme. Pre autora však môže byť i cenným zdrojom inšpirácie. Ako je to vo vašom prípade? Zachytávate vo svojich kriminálnych románoch aj nejaké skutočné prípady?
Bol som dieťa ulice so všetkým, čo k tomu patrí. Zažil som situácie vďaka, ktorým viem dôveryhodne opísať výsluch i zatýkanie. A dodnes sa pohybujem medzi bežnými ľudmi, auto používam len ojedinele, chodím peši po uliciach, využívam MHD a v neposlednom rade – bývam vo Vrakuni. Inšpirácia mi nechýba.
V roku 2017 bol jeden z vašich príbehov vydaný aj v knihe Vražedná sedmička, kde sú zoskupené detektívne a kriminálne poviedky od niekoľkých známych slovenských autorov. Ako ste sa dostali k tomuto projektu? Čím ste doňho prispeli vy?
Do Vražednej sedmičky som prispel poviedkou Zlatý delfín, ktorá mi skrsla v hlave počas prechádzky s dcérou, po lesoch na Záhorí. Blízko majú moji rodičia chalupu. Zakomponoval som do nej verne prostredie aj miestneho čudáka, s ktorým sa skamarátil môj otec, len vraždu som si vymyslel. Oslovil ma už spomínaný Peter Hoferek. Už predtým jeho vydavateľstvo vydalo zbierku poviedok Muži verzus Ženy, do ktorej som prispel poviedkou: Mali to byť dva dni plné rozkoše. Je to poviedka s detektívnou zápletkou a nečakaným koncom, o mladej žene s malým synom, a o napravenom gaunerovi, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život k lepšiemu. Lenže znova zišiel z cesty, našiel si milenku a to sa pre neho stalo osudným.
Poviedky píšem veľmi rád a verím, že sa k ich písaniu ešte niekedy vrátim.
Váš druhý román Zločin v uliciach, ktorý sa narodil v roku 2019, si právom získal veľmi pozitívne ohlasy spokojných čitateľov. Dej príbehu sa odohráva v Bratislave a hlavnou hrdinkou je 33-ročná bývalá policajtka, ktorá sa ako držiteľka licencie súkromného detektíva snaží pomáhať svojim priateľom, ktorí sa dostanú do problémov. Nie je to nikto iný ako Paula Santorisová, ústredná postava vašej prvej knihy. Čo ponúka tento príbeh čitateľom, ktorí ho ešte nečítali? Ako vznikal?
Zločin v uliciach je o praktikách typických bratislavských gangstrov, ktorým boli obyvatelia Bratislavy, bohužiaľ neraz vystavení. Celý dej som si vymyslel, ale veľa z toho, čo som opísal sa mohlo pokojne udiať bez toho, aby som o tom vedel. Nečerpal som však zo spovedí žiadnych bývalých zločincov. Na to mám príliš veľkú predstavivosť a potrebujem to zo seba dostávať von. Príbeh vznikal ako som už spomínal, ešte pred dokončením mojej predošlej knihy. Vždy to tak je.
Vaša najnovšia kniha Stopy v snehu vyšla len nedávno. Čitateľ sa v nej opäť stretáva so svojráznou vyšetrovateľkou Paulou. Myslím, že je na mieste opýtať sa, či vám pri tvorbe jej charakteru poslúžil niekto reálny? Hoci som vám podobnú otázku kládla už vyššie, čitateľov určite zaujíma, ako je to s hlavnou postavou vašich kníh.
Inšpiroval som sa viacerými reálnymi ženami. Poznal som zarytú rockerku aj vášnivú motorkárku a moja dcéra mala v krúžku trénerku bojových umení. Tak som ich pospájal dokopy a vznikla Paula Santorisová. Pôvodne sa ale mala volať inak, no moja dcéra, ktorá vtedy chodila do prvej triedy sa ma opýtala, že prečo sa nemôže volať ako ona? A mne sa to zrazu videlo ako dobrý nápad, tak som ju už v takmer dokončenom románe premenoval. Len tá zmena hlavnej postavy na štyristo stranách rukopisu bola trocha náročná.
Anotácia vašej najnovšej knihy napovedá, že sa jedna o zaujímavý a nepochybne kvalitný príbeh. Vaši verní fanúšikovia určite siahnu po vašom románe bez zaváhania, no sú aj takí, čo sa s vašou tvorbou ešte bližšie nezoznámili. Čo im tento kriminálny príbeh môže ponúknuť? Na čo sa môžu tešiť?
Kniha Stopy v snehu sa trocha odlišuje od predošlých. Najmä tým, že v ňom už nevystupuje toľko gangstrov. Príbeh sa odohráva v roku 2013 a predsa len tých viditeľných gangov sme vtedy mali v Bratislave už menej. Ale nemohol som si odpustiť aj takú postavu, tie k Hlavnému mestu jednoducho patria. Je to ale o čosi viac detektívny príbeh. Tím kriminalistov a samozrejme aj Paula Santorisová, pátrajú po zabijakovi s brokovnicou. Počas deja je Paula, ako obvykle vystavená nejednému nebezpečenstvu a kriminalistom do vyšetrovania zasahuje vyššia moc. Ale viac by som naozaj nerád prezrádzal.
Kedy sa vo vašej hlave zrodila myšlienka napísať knihu Stopy v snehu? Odkiaľ prišla inšpirácia?
Prechádzal som sa po Vajnoroch, začalo snežiť, našiel som starý neobývaný dom a už to bolo. Navštívil som takmer všetky miesta, ktoré som plánoval zakomponovať do knihy a vždy som odchádzal s ďalšími cennými nápadmi, vďaka ktorým som mal stále o čom písať.
Ako dlho ste knihu Stopy v snehu písali?
Ani neviem. S písaním som začal hneď ako som dokončil Zločin v uliciach. Teda na nový rok 2018. Príbeh mal takmer sto strán, keď sa práve stalo to, o čom som ja už približne mesiac písal. Samozrejme, že nie úplne, ale tých podobností bolo viac a ja som mal spočiatku pocit, ako keby niekto konal podľa toho čo ja píšem. Bolo to desivé, preto som sa rozhodol písanie románu, v ktorom zavraždili novinárku odložiť. Medzitým som s vydavateľstvom pracoval na úpravách Zločinu v uliciach. A asi po trištvrte roku som sa k tomu vrátil. Keď si odmyslím tú pauzu, tak mi to trvalo vyše roka, ale s tým, že som si rukopis niekoľko krát prečítal a upravoval.
Plánujete knihu aj pokrstiť?
Nie. Jednému krstu som sa už vyhol a momentálne to ani neriešim. Ale do budúcna nevylučujem, že nejakú svoju knihu pokrstím.
Máte nejaký vzor spomedzi autorov, ktorý výrazne ovplyvnil vašu tvorbu alebo vás nejakým spôsobom inšpiroval?
Mám obľúbených autorov severskej krimi, ako Stig Larsson, Jo Nesbo, Arne Dahl, alebo Camilla Läckberg, ktorí ma ovplyvnili najmä v začiatkoch, keď som sa odhodlal napísať na začiatočníka veľmi rozsiahlu štyristo stranovú knihu. Čítal som ich romány v autobusoch, ráno cestou do práce a v dlhých kolónach cestou domov z práce a snažil som sa od nich naučiť čo najlepšie písať. Ale čítanie mi pomáha stále a ani si nedokážem predstaviť, že by som písal a nečítal.
Písanie je potešenie, ale niekedy aj poriadna drina. Predstavuje mnoho hodín strávených za počítačom, pri ktorých sa mieša radosť s vynaloženou námahou, niekedy dosť ubíjajúcou a frustrujúcou. Čo pre vás znamená písanie? Ako by ste ho definovali z vášho osobného pohľadu?
Pri prvom románe to bola len radosť, pritom bol zo všetkých najrozsiahlejší a časovo najnáročnejší aj vzhľadom na to, že som si počas jeho písania len osvojoval svoj štýl. Písal som aj ráno medzi štvrtou a šiestou a potom som išiel na autobus do práce. Pri druhej knihe ma už trochu unavovali úpravy, keď bol príbeh už napísaný, ale bolo ho ešte treba doladiť. No v zásade píšem len keď som na to nastavený a mám do písania chuť. Viem sa naštartovať napríklad aj tvrdou rockovou hudbou. Keď sa vo mne začne rodiť príbeh, musí ísť von. Je to pre mňa únik z reality, terapia aj relax.
Vaše príbehy sa odohrávajú na území Slovenska? Zvažovali ste niekedy, že by ste čitateľov preniesli aj niekam inam?
Keď som bol pred tromi rokmi desať dní na Rodose, tak mi tam napadol jeden príbeh, na ktorý som už aj skoro zabudol. Keď som sa vrátil po pauze od písania domov, pokračoval som v rozpísanom príbehu a tento upadol do zabudnutia. A okrem toho ani nezapadal do životného príbehu Pauly Santorisovej. Ale možno ju ešte niekedy v budúcnosti pošlem na dovolenku.
Pracujete momentálne na niečom? Čo môžu čitatelia v budúcnosti očakávať?
Mám rozpísané štvrté pokračovanie série. Tak si teraz držím palce, aby mi to vyšlo.
Ďakujem za tento príjemný rozhovor.
O AUTOROVI:
Vojtech Beniczky (*1973) je pseudonym autora, ktorý dbá na svoju anonymitu.
Spočiatku len hľadal sám seba a literárne sa neprejavoval. Po turbulentnom dospievaní sa však upokojil a postupne dozrel do súčasnej podoby. Dnes je manželom a otcom, pracuje a platí šeky. Napriek tomu, že roky pribúdajú akosi prirýchlo, naďalej v sebe verne nosí Rock and roll, ktorým intenzívne žil najmä v mladosti. Po Bratislave sa prepravuje mestskou dopravou a peši, a nerozumie za čím sa ľudia stále naháňajú.
Píše kriminálne romány, ktoré si pokojne môže prečítať každý milovník zaujímavých príbehov. Vo svojej tvorbe zachytáva realitu súčasnej spoločnosti, vystihuje pozitívne a rovnako tak aj negatívne stopy tejto doby. Napätie citlivo kombinuje súkromným životom hlavnej postavy. Jeho tvorbe nechýba primeraná dávka humoru a čitateľa vtiahne do deja pohľadom kladných aj záporných hrdinov.
Na svojej prvotine, Stvorená objasňovať zločin, začal pracovať po dlhej úvahe vo svojich 42 rokoch. Prevažne po večeroch a nociach, jej zrod trval presne 13 mesiacov. Dielo niekoľkokrát prepisoval a upravoval. Jednotlivé kapitoly posielal ľudom, ktorí pracujú s textom a získaval od nich spätnú väzbu. Spisovateľskú neskúsenosť kompenzoval životnými skúsenosťami a obrovskou dávkou entuziazmu.
VYDANÉ KNIHY:
Stvorená objasňovať zločin (2016), Zločin v uliciach (2019), Stopy v snehu (2020)
Publikované poviedky: Zlatý delfín - Vražedná sedmička (2017), Mali to byť dva dni plné rozkoše - Muži verzus Ženy (2017)
Srdečné poďakovanie Vojtechovi Beniczkému za poskytnutý rozhovor
Autor: Lucia Čaprnková
Foto & Video: Vojtech Beniczky