Vynikajúca slovenská autorka Tatiana Macková má na svojom konte už niekoľko, medzi čitateľmi veľmi obľúbených kníh. Vo svojej tvorbe sa zameriava predovšetkým na históriu a inšpiráciu čerpá z reálnych historických udalostí. Mnoho postáv jej kníh naozaj žilo a obohatilo aj našu minulosť.
Knihy Tatiany Mackovej sa čítajú s ľahkosťou a naozajstným potešením. V sérií "Nitky osudu" z edície "Kvety vášne" zachytáva dejiny Slovanov a prostredníctvom jedinečných príbehov odhaľuje a približuje život významných osobností minulosti prepojením faktov a fikcie.
Prvou knihou zo série "Nitky osudu" je Milica a knieža, román o franskom kupcovi Samovi a založení Samovej ríše. Táto historická romanca odkrýva doteraz nepoznané stránky života slávneho muža z našej dávnej minulosti.
Milica a knieža
(2014)
Anotácia:
Dejiny rodu Merovejovcov sú plné intríg, nenávisti a krviprelievania. Osirelý potomok mocných panovníkov, vychovávaný slovanskou pestúnkou, vyrastá v horách divokej Gálie, kde počúva príbehy o barbarských hrdinoch a sníva o dobrodružstvách. Postupom času sa z odvrhnutého princa stáva odvážny bojovník, ktorý prijme návrh franského kráľa odísť s karavánou zbraní do nebezpečného kraja za Dunaj. Tak sa v časoch boja proti avarskému útlaku zrodí medzi Slovanmi legenda o tajomnom franskom kupcovi Samovi, ktorý až tu, ďaleko od domoviny, naplní svoj osud. Prišiel, aby si svojou odvahou získal úctu, oslobodil ich, zjednotil a napokon im vládol. Prišiel, aby medzi nimi spoznal nielen sám seba, ale aj lásku jedinej ženy, o ktorej srdce sa oplatilo bojovať.
Autorka o knihe:
"Doboví kronikári si vždy dali záležať na tom, aby sa na „veľké činy“ panovníkov nezabudlo. Vojny, vraždy, násilie... Iba lásky je v ich spisoch pomenej. Hrá v kronikách vedľa nenávisti a túžby po moci druhé husle, hoci sprevádza ľudstvo od okamihu jeho zrodu. Preto venujem túto knižku tým, ktorí majú radi históriu so všetkým, čo k nej patrí."
Úryvok z knihy
Milica dlho ležala s otvorenými očami a pokúšala sa predstaviť si, čo sa teraz deje s jej bratom, jeho družinou a… Samom. Premkol ju sladký strach. Až sa hanbila, že viac myslí na neho ako na vlastného brata. V myšlienkach sa obracala k mocnému Perúnovi, k Velesovi i ostatným bohom s prosbou, aby ich ochránili, nech sa všetci zdraví vrátia do osady. Ako ju premáhala únava, do prvého sna sa jej potichu vkradla spomienka na Samove usmiate sivé oči a pod dlaňou opäť cítila hebké, husté vlasy.
Noc prikryla drevené obydlia Slovanov spánkom, iba určené stráže bdeli nad bezpečím ľudí z kmeňa kniežaťa Veliča. Družina vedená kniežaťom postupovala nocou k nepriateľskému táboru. Peší bojovníci statočne držali tempo so svojimi druhmi na koňoch. Aj tak im cesta trvala dlhšie. Samotní jazdci by k avarským šiatrom dorazili skôr, avšak za cenu roztrhnutia celistvosti jednotky, a to Velič nechcel dopustiť.
Keď dorazili k cieľu, bolo už nadránom a hoci bola stále tma, obloha na východe začínala blednúť.
Knieža neriskoval odhalenie, a tak celá skupina zastala v lesíku pod kopcom, za ktorým sa nachádzalo údolie s kaganovým táborom. Velič, Vlaslav a Samo opatrne vyšli na kopec a ležiac v tráve pozorovali nepriateľa. Vlaslav už z predošlého sledovania poznal rozmiestnenie stráží i jednotlivých stanov.
Ukázal na najväčší z nich, stojaci uprostred tábora. Horel pred ním oheň. Vedľa vchodu sa o kopiju opieral strážca, ktorý očividne zamenil ostražitosť za driemanie.
„To je kaganov stan. Teraz je prázdny, zostali v ňom iba jeho dve ženy.“
„Načo si drží ženy vo vojenskom tábore? Veď mu počas bojov a sťahovania jednotky musia byť na oštaru,“ nechápal Samo.
Vlaslav sa uškrnul.
„Načo asi? Zrejme potrebuje brúsiť svoj meč.“
„Prestaň!“ zahriakol ho knieža. „Nie je vhodné robiť si z takých vecí žarty. Avarský vodca je nenásytný, pažravý zlodej. Určite tie ženy uniesol z niektorého kmeňa na okolí. Stará sa iba o svoje blaho, na pohodlí či bezpečí otrokýň mu nezáleží. Sám mnohé z nich už zabil, keď ho omrzeli alebo sa mu pokúsili vzoprieť.“
„Je to špinavý bastard,“ súhlasil šeptom Vlaslav.
„Čakal som, že uvidím viac stanov,“ poznamenal kupec.
„Toto je iba malý tábor, Samo. Putovný. Jeho hlavné sídlo je ďalej na východ, kus cesty odtiaľto. Tam je aj najväčšia sila avarských bojovníkov. Odtiaľ sa rozliezajú na všetky smery po celom našom území. A keď si kagan zmyslí, že ich je málo, prídu mu z kaganátu čerstvé posily,“ vysvetľoval knieža.
Vtedy ich šepot Vlaslav pohybom ruky umlčal.
„Pozrite, ten pomaľovaný stan vedľa veliteľovho patrí tudunovi, jeho zástupcovi. On teraz velí vojakom, čo zostali v tábore. Veľa ich odišlo s vodcom, no i tak tu zostalo dostatočné množstvo. Je ich určite viac ako nás.“
Knieža prikývol.
„Musíme zaútočiť, kým spia. Vlaslav, ty poznáš rozmiestnenie stráží. Vezmi si toľko mužov, koľko potrebuješ a postaraj sa o ne. Na tvoje znamenie vyrazíme. Najprv pomaly, potichu. Keď budeme v tábore, udrieme naplno.“
Samo obdivoval ich organizovanosť a súhru. Pociťoval nervozitu z blížiaceho sa boja, a hoci sa ju pokúšal všemožne ovládnuť, i tak mu prudko búšilo srdce a potili sa dlane. Na pokyn kniežaťa zmizol Vlaslav so štyrmi mužmi v tme. Všetci napäto čakali na jeho znamenie. Mladý kupec nezačul jediný výkrik či podozrivý zvuk, no len čo sa ozvalo húkanie kuvika, Slovania sa nečujne pohli k spiacemu táboru.
Stráže boli zneškodnené, nepriateľa nemal kto varovať. Nikým nevidení, nikým nepočutí sa dostali až k prvým avarským stanom. Rojnica Slovanov, Keltov a Frankov zovrela tábor v obkľúčení, keď prvý šíp prebodol nič netušiaceho driemajúceho strážcu. Jeho telo spadlo rovno na kaganov stan a zobudilo ženy v ňom. Hlasný výkrik jednej z nich zburcoval spáčov a v tej chvíli sa rozpútal divý, neľútostný boj.
Útočníci sa s revom vrhli na rozospatých vojakov, vybehujúcich zo stanov. No keďže to boli skúsení bojovníci, spamätali sa takmer okamžite a začali klásť prudký, zúfalý odpor. Samo nemal kedy myslieť na strach. Vyprchal z neho s prvým zabitým Avarom. Hoci nikdy predtým žiadneho z nich nestretol, kdesi v hĺbke duše boli pre neho skutočnými nepriateľmi. Snáď to zavinili príbehy, čo mu od detstva rozprávala Ravana, možno to spôsobili sympatie, ktoré v ňom vzbudzoval odvážny Velič a jeho boj proti nim. A možno iba preto, lebo nechcel dopustiť, aby sa niektorý z avarských utláčateľov dotkol krásnej, nežnej Milice.
Nech už boli jeho dôvody akékoľvek, bojoval zúrivo a bez milosti. Kelti z otčimovho kmeňa mu stáli verne po boku, franskí žoldnieri sa rovnako oddane držali svojho mladého veliteľa. S takou skupinou sa bojovníci Avarov ešte nestretli. Robustní, fúzatí keltskí chlapi vzbudzovali rešpekt už len svojím vzhľadom. Bojovali obrovskými sekerami, čo jediným rozmachom rozťali hlavu nepriateľa napoly. Frankovia používali pri boji finty a údery, aké boli Slovanom i Avarom neznáme, a Samo ovládal spôsob boja jedných i druhých. Vlaslav, ktorý neveľmi súhlasil s Veličom, keď bral kupca do boja, teraz s obdivom zahvízdal, len čo videl Sama jediným švihom meča oddeliť nepriateľovu hlavu od tela.
„Pri všemocnom Perúnovi, náš Frank bojuje za desiatich chlapov!“ zvolal, keď sa v zápale boja priblížil ku kniežaťu. Ten iba hodil pohľadom na Sama, sekajúceho protivníkov o kúsok ďalej, ale nemal kedy odpovedať, keď nechcel, aby mu niektorý z dvoch dorážajúcich Avarov prebodol hruď.
V šere rodiaceho sa dňa a vo svetle poskakujúcich plameňov horiacich ohňov pôsobilo bojisko desivo. Velič sa na poslednú chvíľu stihol uhnúť úderu meča, mieriacemu priamo na jeho hlavu. Ostrie čepele však zasiahlo ľavé rameno, knieža cítil, ako preniká svalmi a zastavuje sa na kosti. Vykríkol od bolesti, pri náhlom pohybe sa potkol o ležiace telo a celou váhou tvrdo dopadol na zem. Prudký náraz mu na okamih vyrazil dych, nevládal odraziť ďalší útok. Mužova zjazvená tvár sa dychtivo, škodoradostne zaškerila v predstave víťazstva. Knieža si ako v mrákotách uvedomil, že je to samotný tudun. Čosi však nebolo správne. Tvár nad ním zmeravela v posmešnej grimase, ruky vypustili meč a oslabené kolená neudržali Avarovo telo, ktoré sa pomaly zosunulo na zem krížom cez Veliča.
Knieža sa pokúšal spod jeho váhy oslobodiť, no zoslabnuté ruky ho nechceli poslúchať. Ktosi sa nad neho sklonil, ťarcha mŕtvoly zmizla a Velič sa mohol konečne nadýchnuť. Ako z diaľky počul čiesi volanie. Až keď sa rozplynula hmla, čo mu obostrela omámený mozog, a dokázal lepšie zaostriť zrak, spoznal Sama.
„Dokážeš vstať, pane?“ pýtal sa s obavami v hlase mladík, kľačiaci vedľa neho. Knieža hneď neodpovedal. V úžase pozeral na drevený talizman, ktorý visel mladému kupcovi na krku a teraz sa hompáľal Veličovi rovno pred očami.
„Perúnov kvet… To je Perúnov kvet!“ šepkal prekvapene.
Samo sa zmätene pozrel na Vlaslava. Ten sa tiež naklonil nad svojho veliteľa.
„Ktovie, možno sa pri páde udrel do hlavy,“ rozmýšľal nahlas. „Hmm, rana je dosť hlboká, silno krváca,“ prezeral ustarane priateľa. Narýchlo mu obviazal rameno, aby zastavil krvácanie.
Velič sa pomaly posadil, stále trochu otrasený. Obzrel sa okolo seba. Bolo po boji.
„Málo chýbalo a ten pes by ma bol zabil. Čo sa vlastne stalo?“
„Tuto kupec ti zachránil život,“ zasvietili Vlaslavovi v tvári, zašpinenej potom, prachom a krvou, zuby v širokom úsmeve. Knieža vstal, otočil sa k Samovi a vďačne položil zdravú ruku na jeho rameno, pričom mu zrak opäť padol na jednoduchý šperk na mladíkovej hrudi, ešte donedávna ukrytý pod oblečením. Opatrne sa ho dotkol prstami.
„Smiem?“
„Samozrejme,“ súhlasil trochu prekvapený Samo.
Velič držal okrúhly predmet z dreva veľkosti detskej dlane. Kresba na ňom bola starostlivo vypálená do materiálu. Prešiel prstom po kruhu na jej obvode, vo vnútri ktorého bol ďalší, menší kruh. Ten zvnútra lemovali malé polkruhy a jeho stred vypĺňal kvet zo šiestich lístkov. Zdalo sa, že ozdoba je veľmi stará. Pozrel na Sama.
„Odkiaľ máš ten talizman?“
„Darovala mi ho Ravana, slovanská žena, ktorá ma vychovávala. Ona ho dostala od svojej starej mamy, mne ho uviazala okolo krku počas rozlúčky pred odchodom na tvoje územie.“
„Vysvetlila ti, čo tá kresba znamená?“
„Povedala mi, že ma vďaka nej budú chrániť bohovia. Prečo ťa tak zaujíma?“
Avšak skôr, ako stihol Velič odpovedať, prerušil ich rozhovor jeho pobočník.
„Musíme sa vrátiť! Nemôžeme tu už dlhšie čakať, knieža.“
„Máš pravdu,“ spamätal sa veliteľ Slovanov. Obzrel sa po bojisku. Videl, že ranení sedia na koňoch spolu s ostatnými. Nikde však nevidel mŕtvych z vlastných radov. „Kde sú tí, čo padli?“
Vlaslav sa spokojne zasmial. „Nemáme nijakých padlých! Iba ranených. A ešte čosi… Počas boja sa nezlomil jediný meč,“ dodal víťazoslávne.
Knieža nadvihol obočie a pozrel na mladého kupca. Uznanlivo pokýval hlavou. „Predal si nám dobré zbrane, Samo.“ Potom sa obrátil k bojovníkom. „Onedlho nastane deň. Keď sa kagan vráti, bude chcieť pomstu. To už musíme byť medzi svojimi.“ So skrývanou bolesťou vysadol na koňa. Spomedzi jazdcov vybral dvoch najrýchlejších a poslal ich ku kniežatám Dervanovi a Valukovi s posolstvom. Bolo potrebné, aby sa všetci pripravili na boj. Ešte raz sa pozrel na zvyšky avarského tábora. Zostalo iba spálenisko a mŕtvi. Tých, čo ušli, neprenasledovali, zajatcov nebrali. Iba obe ženy, ktoré veliteľ Avarov držal v stane, sa rozhodli odísť s víťazmi,aby sa pokojne mohli vrátiť k svojim kmeňom. Družina vyrazila na spiatočnú cestu tak rýchlo, ako jej to dovoľoval stav ranených.
HODNOTENIE:
🌟🌟🌟🌟🌟 (5/5)
DETAILY PUBLIKÁCIE:
Jazyk: slovenský
Počet strán: 176
Väzba: tvrdá s prebalom
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Séria: Nitky osudu
Edícia: Kvety vášne
Druhou knihou zo série je román Tieňohra, ktorý odhalí tajomstvá ukryté pod ruinami kniežacieho hradiska na Zobore.
Tieňohra
(2015)
Anotácia:
Môžeme sa iba domnievať, čo sa naozaj odohralo v roku 833 na území dovtedy pokojného Nitrianskeho kniežatstva. Jeho obyvatelia si vychutnávali pokoj a mier a netušili, že panovník susedného kniežatstva sa rozhodne všetko zmeniť. Nečakali útok, nevedeli, že príde smrť. Ani to, že vycvičené moravské vojská plienením a vraždením zničia všetko, čo poznali. Ich domovy, rodiny, zvyky dávnych predkov aj úctu k starým bohom.
Ani taktika a múdrosť kniežaťa Pribinu, či veľká láska jeho milovanej kňažnej nedokázali zastaviť tých, čo bažili po moci. Mier, pokoj aj samotná láska sú odrazu iba slová. Sloboda skončila v troskách horiacich osád a hradísk. Zostal smútok, sklamanie, iba iskrička nádeje. A nutnosť žiť ďalej...
Úryvok z knihy
Aj kniežacie sídlo dýchalo pokojom, iba v panovníckej spálni nikto nespal. Biele svetlo mesiaca, ktoré vnikalo dnu cez otvorené okenice, sa strácalo v mihotavých odleskoch praskajúceho ohniska. Lôžko, vystlané mäkkými kožušinami, bolo rozhádzané a nič neskrývalo dve nahé telá, prepletené v náruživom súzvuku.
Pribina sa nadvihol, aby lepšie videl na Valiu. Odhrnul jej z tváre prameň vlasov.
„Si nádherná,“ zašepkal obdivne. „Ani som nevedel, že raz dokážem niekoho takto ľúbiť. Každý deň ďakujem Perúnovi, že nám skrížil cesty.“
So sebavedomým úsmevom milovanej ženy mu pozrela do očí. Svetlo plameňov z ohniska sa v nich odrážalo ako na lesklej čepeli meča.
„I ja ďakujem vo svojich modlitbách. No nielen za naše stretnutie.“
„A za čo ešte?“
„Za tvoju lásku, za to, aký si, aj za to, čo všetko si už pre mňa urobil.“
„Urobím pre teba oveľa viac,“ s úsmevom sa k nej opäť pritúlil.
Valia však ešte neskončila. „Som vďačná tiež za dnešný deň.“
„Iba za ten dnešný? Ja sa teším na každý deň s tebou.“
„Myslím to vážne, Pribina. Vieš dobre, aká som s tebou šťastná, avšak dnešok bol výnimočný. Návšteva arcibiskupa znamenala veľa pre mňa i pre ostatných kresťanov v Nitre.“
Knieža spozornel. Ani sám nevedel prečo, okamžite si pri tých slovách spomenul na Mstislava.
HODNOTENIE:
🌟🌟🌟🌟🌟 (5/5)
DETAILY PUBLIKÁCIE:
Jazyk: slovenský
Počet strán: 192
Väzba: tvrdá s prebalom
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Séria: Nitky osudu
Edícia: Kvety vášne
Po prvých dvoch veľmi úspešných knihách o živote slovanských panovníkoch sa do rúk čitateľov dostala ďalšia, nemenej kvalitná, pod názvom Každý si nesie svoj kríž. V treťom príbehu sa Nitrianske kniežatstvo spamätáva z útoku Moravanov a postupne sa stáva súčasťou Veľkej Moravy.
Každý si nesie svoj kríž
(2016)
Anotácia:
Unikne knieža Pribina po úteku z Nitry svojim prenasledovateľom? Nájde silu začať nový život, aby ochránil syna a splnil tak posledné želanie milovanej manželky? Prekonajú Nitrania ťažký údel podmanených a zmieria sa s prítomnosťou dobyvateľov? Život v Nitriansku po vpáde moravských vojsk ide ďalej napriek strachu a neistote. Ako smrť, aj láska je nezničiteľná. A prijatie iného náboženstva je v tých ťažkých dobách, keď staré ustupuje novému, často otázkou prežitia. Sledujte strastiplné putovanie kniežaťa Pribinu po Európe, ako aj osudy Nitranov a Moravanov po obsadení Nitrianskeho kniežatstva a vzniku Veľkej Moravy.
Úryvok z knihy:
Žilic, mladý veliteľ jazdy, sa obzrel. Už dlho si robil o knieža starosti. Vidiac jeho neprítomný výraz a chlapča, zvíjajúce sa od bolesti, prihnal koňa tesne k nemu. Naklonil sa v sedle, natiahol ruku a chytil Pribinovo predlaktie.
„Pane, spamataj sa! Ubližuješ chlapcovi!“
Na zvuk jeho hlasu i nečakaný dotyk knieža zažmurkal, ani čo by sa preberal zo spánku. Obrátil k nemu hlavu.
„Ubližuješ Koceľovi,“ zopakoval dôrazne Žilic.
Nechápavo pozrel na syna. Pohľad sa mu okamžite vyjasnil a muž s ľakom uvoľnil zovretie.
„Odpusť, synak, odpusť,“ tíšil dieťa, teraz ho k sebe nežne vinúc.
Žilic zdvihol ruku, aby zastavil ostatných jazdcov.
„Musíme si oddýchnuť. Kňažic je unavený a hladný. Ani nám neuškodí uhasiť hlad aj smäd.“
Pribina sa obzrel, akoby si až teraz uvedomil ubiehajúci čas. Deň sa chýlil ku koncu. Je možné, že to všetko sa odohralo iba v dnešné ráno? Neveril, stále neveril, že nesníva najhorší
sen svojho života. V jednom okamihu prišiel o všetko. O milovanú ženu, o svoju zem, z najlepšieho priateľa sa vykľul zradca a vrah. Vari ho opustili všetci bohovia?! Čím ich tak
rozhneval?!
HODNOTENIE:
🌟🌟🌟🌟🌟 (5/5)
DETAILY PUBLIKÁCIE:
Jazyk: slovenský
Počet strán: 176
Väzba: tvrdá s prebalom
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Séria: Nitky osudu
Edícia: Kvety vášne
Brehy Blatenského jazera už nie sú opustené. Práve tu zvrhnutý nitriansky knieža vybudoval nový domov pre seba, svojho syna i priateľov. Aj to nájde čitateľ v poslednej knihe zo série "Nitky osudu" - Nádej z Blatnohradu.
Nádej z Blatnohradu
(2018)
Anotácia:
Blatenské kniežatstvo pod vládou kniežaťa Pribinu rozkvitá a mocnie. Dokáže jeho panovník ochrániť svoj ľud pred vojnami, zúriacimi za hranicami? Ako dlho bude odolávať smrti, čo mu dýcha na krk? Ako zvládne jeho syn Koceľ bremeno nástupníctva po svojom veľkom otcovi?
Na stránkach Nádeje z Blatnohradu sa zavŕši osud kniežaťa Pribinu, aby sme mohli spoznať jeho syna Koceľa. Silu jeho srdca i mysle, jeho smútky a radosti. Veľkú lásku k milovanej Margaréte, aj nezištné priateľstvo s vierozvestcom Metodom, ktorému sa stal pomocníkom a ochrancom.
Autorka o knihe:
„Zdalo sa mi nespravodlivé, že voči Koceľovi sa dejepisci chovajú trochu macošsky. Bol predsa synom Pribinu, už preto by mal vzbudzovať našu zvedavosť. Čo ma najviac zaujalo, bola skutočnosť, že spolu s Rasticom a Svätoplukom to bol práve on, kto sa podpísal pod žiadosť o vyslanie šíriteľov viery. A napokon to bol jedine Koceľ, kto podal Metodovi pomocnú ruku, keď ho všetci opustili. Ktovie, ako by bol skončil, keby mladý blatenský panovník tak nebojoval za jeho oslobodenie z väzenia.
Pribina, jeho otec, si získal môj obdiv a Koceľ ma očaril. Nie, nebol to romantický hrdina. Ani neviem, ako vyzeral, ale obľúbila som si ho. Bol to muž, ktorý veľa zažil, a napriek tomu nezatrpkol. Bojoval, miloval, smútil aj sa smial, vládol a pomáhal pri jednej z najdôležitejších udalostí slovanských dejín – pri vzniku a uzákonení štvrtého liturgického jazyka. Napriek tomu ho nepoznáme. Uzrel svetlo sveta v hradisku Nitrava, vládol v Blatenskom kniežatstve a zomrel neznámo kedy a kde.
Možno práve preto som musela o ňom napísať. Aby sme si pripomenuli, že je v histórii ešte jeden muž, na ktorého môžeme byť právom hrdí.“
Úryvok z knihy:
HODNOTENIE:
🌟🌟🌟🌟🌟 (5/5)
DETAILY PUBLIKÁCIE:
Jazyk: slovenský
Počet strán: 168
Väzba: tvrdá s prebalom
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Séria: Nitky osudu
Edícia: Kvety vášne
Autor: Lucia Čaprnková
Foto: Artis Omnis