Najnovšie príspevky

BLOG

ČLÁNKY

  • Luci Č.

ODPORÚČAM: Tatiana Macková - séria "Nitky osudu"

Aktualizováno: 19. 8. 2020




Vynikajúca slovenská autorka Tatiana Macková má na svojom konte už niekoľko, medzi čitateľmi veľmi obľúbených kníh. Vo svojej tvorbe sa zameriava predovšetkým na históriu a inšpiráciu čerpá z reálnych historických udalostí. Mnoho postáv jej kníh naozaj žilo a obohatilo aj našu minulosť.


Knihy Tatiany Mackovej sa čítajú s ľahkosťou a naozajstným potešením. V sérií "Nitky osudu" z edície "Kvety vášne" zachytáva dejiny Slovanov a prostredníctvom jedinečných príbehov odhaľuje a približuje život významných osobností minulosti prepojením faktov a fikcie.


Prvou knihou zo série "Nitky osudu" je Milica a knieža, román o franskom kupcovi Samovi a založení Samovej ríše. Táto historická romanca odkrýva doteraz nepoznané stránky života slávneho muža z našej dávnej minulosti.

Milica a knieža

(2014)


Anotácia:


Dejiny rodu Merovejovcov sú plné intríg, nenávisti a krviprelievania. Osirelý potomok mocných panovníkov, vychovávaný slovanskou pestúnkou, vyrastá v horách divokej Gálie, kde počúva príbehy o barbarských hrdinoch a sníva o dobrodružstvách. Postupom času sa z odvrhnutého princa stáva odvážny bojovník, ktorý prijme návrh franského kráľa odísť s karavánou zbraní do nebezpečného kraja za Dunaj. Tak sa v časoch boja proti avarskému útlaku zrodí medzi Slovanmi legenda o tajomnom franskom kupcovi Samovi, ktorý až tu, ďaleko od domoviny, naplní svoj osud. Prišiel, aby si svojou odvahou získal úctu, oslobodil ich, zjednotil a napokon im vládol. Prišiel, aby medzi nimi spoznal nielen sám seba, ale aj lásku jedinej ženy, o ktorej srdce sa oplatilo bojovať.


Autorka o knihe:


"Doboví kronikári si vždy dali záležať na tom, aby sa na „veľké činy“ panovníkov nezabudlo. Vojny, vraždy, násilie... Iba lásky je v ich spisoch pomenej. Hrá v kronikách vedľa nenávisti a túžby po moci druhé husle, hoci sprevádza ľudstvo od okamihu jeho zrodu. Preto venujem túto knižku tým, ktorí majú radi históriu so všetkým, čo k nej patrí."


Úryvok z knihy


Milica dlho ležala s otvorenými očami a pokúšala sa predstaviť si, čo sa teraz deje s jej bratom, jeho družinou a… Samom. Premkol ju sladký strach. Až sa hanbila, že viac myslí na neho ako na vlastného brata. V myšlienkach sa obracala k mocnému Perúnovi, k Velesovi i ostatným bohom s prosbou, aby ich ochránili, nech sa všetci zdraví vrátia do osady. Ako ju premáhala únava, do prvého sna sa jej potichu vkradla spomienka na Samove usmiate sivé oči a pod dlaňou opäť cítila hebké, husté vlasy.

Noc prikryla drevené obydlia Slovanov spánkom, iba určené stráže bdeli nad bezpečím ľudí z kmeňa kniežaťa Veliča. Družina vedená kniežaťom postupovala nocou k nepriateľskému táboru. Peší bojovníci statočne držali tempo so svojimi druhmi na koňoch. Aj tak im cesta trvala dlhšie. Samotní jazdci by k avarským šiatrom dorazili skôr, avšak za cenu roztrhnutia celistvosti jednotky, a to Velič nechcel dopustiť.

Keď dorazili k cieľu, bolo už nadránom a hoci bola stále tma, obloha na východe začínala blednúť.

Knieža neriskoval odhalenie, a tak celá skupina zastala v lesíku pod kopcom, za ktorým sa nachádzalo údolie s kaganovým táborom. Velič, Vlaslav a Samo opatrne vyšli na kopec a ležiac v tráve pozorovali nepriateľa. Vlaslav už z predošlého sledovania poznal rozmiestnenie stráží i jednotlivých stanov.

Ukázal na najväčší z nich, stojaci uprostred tábora. Horel pred ním oheň. Vedľa vchodu sa o kopiju opieral strážca, ktorý očividne zamenil ostražitosť za driemanie.

„To je kaganov stan. Teraz je prázdny, zostali v ňom iba jeho dve ženy.“

„Načo si drží ženy vo vojenskom tábore? Veď mu počas bojov a sťahovania jednotky musia byť na oštaru,“ nechápal Samo.

Vlaslav sa uškrnul.

„Načo asi? Zrejme potrebuje brúsiť svoj meč.“

„Prestaň!“ zahriakol ho knieža. „Nie je vhodné robiť si z takých vecí žarty. Avarský vodca je nenásytný, pažravý zlodej. Určite tie ženy uniesol z niektorého kmeňa na okolí. Stará sa iba o svoje blaho, na pohodlí či bezpečí otrokýň mu nezáleží. Sám mnohé z nich už zabil, keď ho omrzeli alebo sa mu pokúsili vzoprieť.“

„Je to špinavý bastard,“ súhlasil šeptom Vlaslav.

„Čakal som, že uvidím viac stanov,“ poznamenal kupec.

„Toto je iba malý tábor, Samo. Putovný. Jeho hlavné sídlo je ďalej na východ, kus cesty odtiaľto. Tam je aj najväčšia sila avarských bojovníkov. Odtiaľ sa rozliezajú na všetky smery po celom našom území. A keď si kagan zmyslí, že ich je málo, prídu mu z kaganátu čerstvé posily,“ vysvetľoval knieža.

Vtedy ich šepot Vlaslav pohybom ruky umlčal.

„Pozrite, ten pomaľovaný stan vedľa veliteľovho patrí tudunovi, jeho zástupcovi. On teraz velí vojakom, čo zostali v tábore. Veľa ich odišlo s vodcom, no i tak tu zostalo dostatočné množstvo. Je ich určite viac ako nás.“

Knieža prikývol.

„Musíme zaútočiť, kým spia. Vlaslav, ty poznáš rozmiestnenie stráží. Vezmi si toľko mužov, koľko potrebuješ a postaraj sa o ne. Na tvoje znamenie vyrazíme. Najprv pomaly, potichu. Keď budeme v tábore, udrieme naplno.“

Samo obdivoval ich organizovanosť a súhru. Pociťoval nervozitu z blížiaceho sa boja, a hoci sa ju pokúšal všemožne ovládnuť, i tak mu prudko búšilo srdce a potili sa dlane. Na pokyn kniežaťa zmizol Vlaslav so štyrmi mužmi v tme. Všetci napäto čakali na jeho znamenie. Mladý kupec nezačul jediný výkrik či podozrivý zvuk, no len čo sa ozvalo húkanie kuvika, Slovania sa nečujne pohli k spiacemu táboru.

Stráže boli zneškodnené, nepriateľa nemal kto varovať. Nikým nevidení, nikým nepočutí sa dostali až k prvým avarským stanom. Rojnica Slovanov, Keltov a Frankov zovrela tábor v obkľúčení, keď prvý šíp prebodol nič netušiaceho driemajúceho strážcu. Jeho telo spadlo rovno na kaganov stan a zobudilo ženy v ňom. Hlasný výkrik jednej z nich zburcoval spáčov a v tej chvíli sa rozpútal divý, neľútostný boj.

Útočníci sa s revom vrhli na rozospatých vojakov, vybehujúcich zo stanov. No keďže to boli skúsení bojovníci, spamätali sa takmer okamžite a začali klásť prudký, zúfalý odpor. Samo nemal kedy myslieť na strach. Vyprchal z neho s prvým zabitým Avarom. Hoci nikdy predtým žiadneho z nich nestretol, kdesi v hĺbke duše boli pre neho skutočnými nepriateľmi. Snáď to zavinili príbehy, čo mu od detstva rozprávala Ravana, možno to spôsobili sympatie, ktoré v ňom vzbudzoval odvážny Velič a jeho boj proti nim. A možno iba preto, lebo nechcel dopustiť, aby sa niektorý z avarských utláčateľov dotkol krásnej, nežnej Milice.

Nech už boli jeho dôvody akékoľvek, bojoval zúrivo a bez milosti. Kelti z otčimovho kmeňa mu stáli verne po boku, franskí žoldnieri sa rovnako oddane držali svojho mladého veliteľa. S takou skupinou sa bojovníci Avarov ešte nestretli. Robustní, fúzatí keltskí chlapi vzbudzovali rešpekt už len svojím vzhľadom. Bojovali obrovskými sekerami, čo jediným rozmachom rozťali hlavu nepriateľa napoly. Frankovia používali pri boji finty a údery, aké boli Slovanom i Avarom neznáme, a Samo ovládal spôsob boja jedných i druhých. Vlaslav, ktorý neveľmi súhlasil s Veličom, keď bral kupca do boja, teraz s obdivom zahvízdal, len čo videl Sama jediným švihom meča oddeliť nepriateľovu hlavu od tela.

„Pri všemocnom Perúnovi, náš Frank bojuje za desiatich chlapov!“ zvolal, keď sa v zápale boja priblížil ku kniežaťu. Ten iba hodil pohľadom na Sama, sekajúceho protivníkov o kúsok ďalej, ale nemal kedy odpovedať, keď nechcel, aby mu niektorý z dvoch dorážajúcich Avarov prebodol hruď.

V šere rodiaceho sa dňa a vo svetle poskakujúcich plameňov horiacich ohňov pôsobilo bojisko desivo. Velič sa na poslednú chvíľu stihol uhnúť úderu meča, mieriacemu priamo na jeho hlavu. Ostrie čepele však zasiahlo ľavé rameno, knieža cítil, ako preniká svalmi a zastavuje sa na kosti. Vykríkol od bolesti, pri náhlom pohybe sa potkol o ležiace telo a celou váhou tvrdo dopadol na zem. Prudký náraz mu na okamih vyrazil dych, nevládal odraziť ďalší útok. Mužova zjazvená tvár sa dychtivo, škodoradostne zaškerila v predstave víťazstva. Knieža si ako v mrákotách uvedomil, že je to samotný tudun. Čosi však nebolo správne. Tvár nad ním zmeravela v posmešnej grimase, ruky vypustili meč a oslabené kolená neudržali Avarovo telo, ktoré sa pomaly zosunulo na zem krížom cez Veliča.

Knieža sa pokúšal spod jeho váhy oslobodiť, no zoslabnuté ruky ho nechceli poslúchať. Ktosi sa nad neho sklonil, ťarcha mŕtvoly zmizla a Velič sa mohol konečne nadýchnuť. Ako z diaľky počul čiesi volanie. Až keď sa rozplynula hmla, čo mu obostrela omámený mozog, a dokázal lepšie zaostriť zrak, spoznal Sama.

„Dokážeš vstať, pane?“ pýtal sa s obavami v hlase mladík, kľačiaci vedľa neho. Knieža hneď neodpovedal. V úžase pozeral na drevený talizman, ktorý visel mladému kupcovi na krku a teraz sa hompáľal Veličovi rovno pred očami.

„Perúnov kvet… To je Perúnov kvet!“ šepkal prekvapene.

Samo sa zmätene pozrel na Vlaslava. Ten sa tiež naklonil nad svojho veliteľa.

„Ktovie, možno sa pri páde udrel do hlavy,“ rozmýšľal nahlas. „Hmm, rana je dosť hlboká, silno krváca,“ prezeral ustarane priateľa. Narýchlo mu obviazal rameno, aby zastavil krvácanie.

Velič sa pomaly posadil, stále trochu otrasený. Obzrel sa okolo seba. Bolo po boji.

„Málo chýbalo a ten pes by ma bol zabil. Čo sa vlastne stalo?“

„Tuto kupec ti zachránil život,“ zasvietili Vlaslavovi v tvári, zašpinenej potom, prachom a krvou, zuby v širokom úsmeve. Knieža vstal, otočil sa k Samovi a vďačne položil zdravú ruku na jeho rameno, pričom mu zrak opäť padol na jednoduchý šperk na mladíkovej hrudi, ešte donedávna ukrytý pod oblečením. Opatrne sa ho dotkol prstami.

„Smiem?“

„Samozrejme,“ súhlasil trochu prekvapený Samo.

Velič držal okrúhly predmet z dreva veľkosti detskej dlane. Kresba na ňom bola starostlivo vypálená do materiálu. Prešiel prstom po kruhu na jej obvode, vo vnútri ktorého bol ďalší, menší kruh. Ten zvnútra lemovali malé polkruhy a jeho stred vypĺňal kvet zo šiestich lístkov. Zdalo sa, že ozdoba je veľmi stará. Pozrel na Sama.

„Odkiaľ máš ten talizman?“

„Darovala mi ho Ravana, slovanská žena, ktorá ma vychovávala. Ona ho dostala od svojej starej mamy, mne ho uviazala okolo krku počas rozlúčky pred odchodom na tvoje územie.“

„Vysvetlila ti, čo tá kresba znamená?“

„Povedala mi, že ma vďaka nej budú chrániť bohovia. Prečo ťa tak zaujíma?“

Avšak skôr, ako stihol Velič odpovedať, prerušil ich rozhovor jeho pobočník.

„Musíme sa vrátiť! Nemôžeme tu už dlhšie čakať, knieža.“

„Máš pravdu,“ spamätal sa veliteľ Slovanov. Obzrel sa po bojisku. Videl, že ranení sedia na koňoch spolu s ostatnými. Nikde však nevidel mŕtvych z vlastných radov. „Kde sú tí, čo padli?“

Vlaslav sa spokojne zasmial. „Nemáme nijakých padlých! Iba ranených. A ešte čosi… Počas boja sa nezlomil jediný meč,“ dodal víťazoslávne.

Knieža nadvihol obočie a pozrel na mladého kupca. Uznanlivo pokýval hlavou. „Predal si nám dobré zbrane, Samo.“ Potom sa obrátil k bojovníkom. „Onedlho nastane deň. Keď sa kagan vráti, bude chcieť pomstu. To už musíme byť medzi svojimi.“ So skrývanou bolesťou vysadol na koňa. Spomedzi jazdcov vybral dvoch najrýchlejších a poslal ich ku kniežatám Dervanovi a Valukovi s posolstvom. Bolo potrebné, aby sa všetci pripravili na boj. Ešte raz sa pozrel na zvyšky avarského tábora. Zostalo iba spálenisko a mŕtvi. Tých, čo ušli, neprenasledovali, zajatcov nebrali. Iba obe ženy, ktoré veliteľ Avarov držal v stane, sa rozhodli odísť s víťazmi,aby sa pokojne mohli vrátiť k svojim kmeňom. Družina vyrazila na spiatočnú cestu tak rýchlo, ako jej to dovoľoval stav ranených.


HODNOTENIE:

🌟🌟🌟🌟🌟 (5/5)


DETAILY PUBLIKÁCIE:

Jazyk: slovenský

Počet strán: 176

Väzba: tvrdá s prebalom

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Séria: Nitky osudu

Edícia: Kvety vášne

 

Druhou knihou zo série je román Tieňohra, ktorý odhalí tajomstvá ukryté pod ruinami kniežacieho hradiska na Zobore.

Tieňohra

(2015)


Anotácia: