V časoch hromadných úmrtí obyvateľov sa kapacita cintorínov rýchlo naplnila a obrovské množstvo tiel nebolo možné uložiť do hrobov. V takomto prípade vznikali netradičné miesta, ktoré v súčasnosti vzbudzujú hrôzu i úžas. Reč je o kostniciach, slúžiacich práve k uchovávaniu ľudských kostrových pozostatkov a to najmä po zásahu morových rán, epidémií, hladomorov či bitiek, kedy bolo veľmi náročné nájsť vhodné miesto, kde by mohli byť uložené.
No to nebol jediný dôvod ich vzniku, zrodili aj dlhodobým zhromažďovaním a ukladaním kostí v centre miest, ktoré nemali vhodné podmienky pre vytvorenie cintorína. Okrem nich však existovali aj kostnice známe v ponímaní latinského výroku „memento mori“ („pamätaj na smrť“), kedy plnili celkom odlišný účel. Tým, že boli vystavované ako súčasť a výzdoba interiéru, slúžili k vyjadreniu pominuteľnosti života a zároveň ako výstraha pre spoločnosť. Preto boli zriaďované najčastejšie pri kláštoroch mníšskych rádov kapucínov a karmelitánov.
V prípade kostníc zväčša išlo o miestnosť, klenuté podzemie, pivničné priestory, sakrálne stavby, kde boli ľudské kosti poskladané do rôznych geometrických útvarov. Takto ozdobené priestory bývali doplnené sediacimi, ležiacimi či stojacimi kostrami odetými v rubášoch alebo uloženými v otvorených rakvách. Kostnice, ktoré sú známe tiež pod pomenovaním karner, niekedy patrili ku kostolu ako prístavba, či boli vymedzeným priestorom v chrámovej predsieni, najčastejšie sa však jednalo o samostatnú centrálnu stavbu na kvadratickom, kruhovom alebo polygonálnom pôdoryse. Takáto stavba bola zvyčajne súčasťou cintorína a vyznačovala sa dvojitou funkciou vyjadrenou rozdelením priestoru na spodnú, podzemnú časť, ktorá slúžila ako kostnica, a hornú kaplnku.
Z románskeho obdobia pochádza najviac zachovaných kostníc, v neskorom stredoveku sú zriedkavejšie. Predpokladá sa, že za vzorom sa stala dvojpodlažná cintorínska kaplnka sv. Michala vo Fulde, postavená v rokoch 818-822, ale tento typ je rozšírený až neskôr - v druhej polovici 12. storočia a najmä v 13. storočí.
Hoci sú kostnice pozoruhodnými miestami a historickými pamiatkami vyjadrujúcimi obdobie a myslenie ľudí v dobe, v ktorej vznikali, nemožno im uprieť určitú morbídnosť a strach, ktoré zanechávajú v divákoch súčasnej, inak zmýšľajúcej spoločnosti. Európa je územím, kde je možné nájsť mnoho takýchto miest a Slovensko nepatrí k výnimkám. Za najväčšiu na našom území sa považuje kostnica objavená Dóme sv. Mikuláša v Trnave. Jedná sa o dvojpodlažnú rotundu, slúžiacu v podzemí ako kostnica a hore ako kostolík. Jej vznik sa podľa nájdených črepov datuje na 11. storočie.
Medzi jednu zo svetovo najznámejších a najpopulárnejších kostníc patrí bezpochyby kostnica v Sedlci pri Kutnej Hore. Začleňuje sa medzi už zmieňovaný druh kostnice „memento mori“, čo je pochopiteľné z prvého pohľadu na podzemný interiér kostola Všetkých Svätých, ktorý bol pôvodne súčasťou cisterciánskeho opátstva v Sedlci. Bol postavený v 14. storočí ako karner a skladá sa z dvoch kaplniek postavených nad sebou. Údajne podľa tamojšej legendy, v období stredoveku poslali jedného zo sedleckých opátov s diplomatickým posolstvom do Jeruzalema. Počas svojej cesty navštívil podzemnú kaplnku na jeruzalemskom poli Hakeldama, kde pochovávali mŕtvych pútnikov. Vraví sa, že ich telá sa v posvätnej pôde rozložili do 24 hodín. Odtiaľto doniesol za hrsť svätej zeme, ktorú rozprášil v okolí kláštorného cintorína. Svojím konaním vyvolal veľký záujem o pochovávanie na Svätom poli, ako domáci obyvatelia tento cintorín nazvali. Po morovej epidémii, ktorá vypukla v roku 1318 pribudlo na toto miesto viac ako 30-tisíc mŕtvych. Husitské vojny mali za následok ďalších desaťtisíc. Na konci 15. storočia bol cintorín zrušený a v roku 1511 exhumované kosti umiestnili do podzemnej kaplnky, kde boli naukladané do veľkých pyramíd. Začiatkom 18. storočia opát Snopko a architekt Ján Blažej Santini – Aichel pretvorili kostolík a kostnicu do novej podoby. Santini použil na výzdobu kosti z viac ako 40-tisíc zomrelých a v štýle svojho špecifického architektonického prejavu - tzv. barokovej gotiky upravil interiér, spolu s návrhom výzdoby z kostí a ďalších doplnkov, ku ktorým patrili napr. rezané koruny nad pyramídami, svietniky, atď. V roku 1784 sedlecký kláštor zanikol a kostolík sa dostal do rúk rodu Schwarzenberkov z Orlíka. Bol to ich stavebný majster František Rint z České skalice, ktorý v roku 1870 mimoriadne netradične premenil výzdobu podzemnej kaplnky s využitím kostí a lebiek zo zmienených pyramíd do jej súčasnej podoby. Kosti najprv dezinfikoval a následne vybielil chlórovým vápnom. Výzdobu, pre toto miesto tak charakteristickú a dych vyrážajúcu, obohatil o Schwarzenberský erb a keďže do nej zapracoval aj svoje meno, býva považovaný za jej pôvodného autora. Jedinečné usporiadanie a využitie ľudských ostatkov je rozhodne pôsobivé, a dnes vďaka médiám navštívi kostnicu pri Kutnej Hore viac ako 250-tisíc návštevníkov ročne.
Unikátna Kostinca pod kostolom Všetkých svätých na cintoríne pri Kútnej Hore je vyzdobená takmer výhradne ľudskými kosťami:
Foto: Google
Autor: Lucia Čaprnková